Začiatky, ktoré sa neopakujú

Mnohí z nás si už ani nespomínajú čo ich priviedlo k rybárčeniu. Niekto si povie, prišlo to akosi samo. Dalo by sa s tým súhlasiť ale aj polemizovať. Ja by som povedal, že to máme tak trochu v našich génoch. Veď v časoch nie tak dávnych sa naši predkovia živili rybolovom. Možno práve tu je ako sa hovorí pes zakopaný.


Samozrejme nestačí len tá iskierka, ktorá prežíva v našom podvedomí. Musí prísť ten impulz, ktorí tú iskierku rozdúcha do plameňa vášne k ľudovému rybárstvu. Nemusím zdôrazňovať, že je to koníček, ktorý má v sebe omnoho viac ako len lov rýb. Položím si rečnícku otázku „ je niečo krajšie ako keď sa rozložíte pri vode medzi stromami a ste úplne vyrovnaný, priam nasávate to čaro pokoja a zároveň aj horúčky s nastávajúceho súboja kto s koho. No ale vrátim sa k tomu ako zobudiť záujem detí o tento relax.

Keby som to mal rozobrať na drobné, tak celkom na začiatok by mal mať záujemca kladný vzťah k prírode a všetkému čo je s ňou späté, teda aj k rybám. Po druhé je veľmi dôležité aby mal niekoho kto by mu v tých začiatkoch pomohol a usmernil. Je to veľmi potrebné už len s toho dôvodu, že zo všadiaľ sa na nás valia samé rekordy a montáže, ktoré sa dajú prirovnať k F1. Deti potom majú mylnú predstavu, že keď neulovia kapra, ktorý nemá minimálne 20 kg tak nevedia chytať ryby.


Ja si myslím, že najlepší začiatok je zapísať sa do rybárskeho krúžku. Tie krúžky vedú ľudia, ktorí už majú niečo za sebou a majú čo odovzdať zo svojich bohatých skúseností v prospech mladých rybárov. To čo je tiež nezanedbateľné, mládež sa naučí žiť, prispôsobovať v kolektíve, ktorí vyznáva rovnaké hodnoty a venujú sa rovnakej záľube a hlavne sa naučia navzájom pomáhať.

Teraz budem trošku konkrétnejší. Ja sám vediem krúžok Mladý rybár Štúrovo „Pytliaci “už desiaty rok a za ten čas sme odchovali viac ako 80 detí. Ten prívlastok „Pytliaci“ vlastne vznikol tak trocha náhodne. Prvé deti nášho záujmového útvaru boli tie, ktoré nemali s kým chodiť na ryby a tak nemali zo zákona dohľad. Na časté otázky, že či sú za to Pytliaci vzišiel tento názov. Veru a dnes už asi piata generácia krúžkarov naň nedá dopustiť a ostatný sú hrdí na to, že mohli byť členmi tohto spolku nadšencov.

Tak a teraz sa dostávam k tomu čo ja a môj kolega považujeme za prvé kroky, ako sa stať mladým rybárom. Celkom na začiatku sa porozprávame a sondujeme, či už boli chytať, akú majú vystroj a podobné veci, ktoré nám pomôžu zhodnotiť osobnosť aj ich znalosti. To všetko je ale len náš subjektívny názor. Samozrejme každý ulovil takúúúúúúúúúúú veľkú rybu a koľko ich bolo a podobné hlášky. To asi odkukali od nás dospelých. Potom prichádza jednoduchý test a to v podobe základného rybárskeho uzla a tým je správne uviazaný háčik. Nie každému sa to podarí hneď na prvý krát. No a my sme tam od toho aby sme ich povzbudili poradili a nakoniec to zvládnu všetci. Sú potom na seba nesmierne hrdí a ja rodičom hovorím, aby ich nezabudli pochváliť. Po týchto krokoch nasleduje už to čo je pre deti omnoho zaujímavejšie. Dám im priniesť náčinie, ktoré používajú na lov rýb. Tu musím byť dosť kritický práve kvôli tomu, že 80% detí nepozná, ktorý je základný spôsob lovu rýb. Poznajú všetko možné ako je feeder, na ťažko a rôzne iné techniky, ktoré sa na nich valia z rybárskych časopisov. Moje motto je „kto zvládne plavačku“ s toho sa stane rybár, ktorý zvládne hravo aj ostatné spôsoby lovu. Preto dostanú do rúk obyčajný bič, malý plaváčik a ide sa k vode. Nie na veľké ryby ale ako sa hovorí rybárskym žargónom na plevel. Dobre im zakŕmim a ťahajú jednu rybku za druhou a radostne bežia s každým jedným úlovkom za mnou a ukazujú mi akú veľkú rybu chytili. Zažijeme aj mnoho komických situácii ako je viacnásobné zauzlenie vlasca a niekedy sa pri tom veľkom vzrušení stane, že aj bič skončí vo vode. Po týchto prvých „ veľkých rybách a úspechoch „ prichádzajú otázky a kedy pôjdeme loviť na ťažko. Zakaždým im vysvetľujem, že aj väčšie ryby sa dajú chytiť na plavák ( oni obľubou hovoria na štupel ). Aby som im dokázal, že je to tak, opatril som bič amortizérom a vybrali sme sa na jedno odstavené rameno blízko nás. Podarilo sa zaseknúť a aj zdolať asi 3 kg kapríka. No ale aký to bol pre nich šok, že tam nebol navijak a tie otázky ako ho „dotiahnu“ na breh. Dobré rady ako pracovať s bičom, vykláňanie do strán a uistení, že tá guma udrží tú rybu a nakoniec sa čím viac bude brániť tým skôr sa vďaka amortizéru unaví a môže sa podobrať. Apropo u nás sa používa na každú rybku podberák. To je taký návyk, ktorý v budúcnosti napomôže šetrnému zaobchádzaniu s ulovenými rybami.


Podľa môjho názoru toto sú veci, ktoré napomôžu mladým záujemcom v prvých neľahkých krokoch. Nesmie sa pritom šetriť pochvalou, veď každý to máme radi aj keď to neradi dávame najavo. U deťoch to platí dvakrát. Získate si ich dôveru a oni budú hltať všetky vaše slová a dokonca budú chodiť za vami aj s ich drobnými strasťami čo nemajú nič spoločné s rybárstvom ale veľmi to utužuje vzťahy v rámci nášho malého spoločenstva.