Zubáč z hladiny

12.10.2014 - Dávid Červák

Keď sa vysloví slovo zubáč, asi väčšine rybárov sa vybaví lov s gumenými nástrahami, ktoré lenivo poskakujú po dne víriac drobné obláčiky prachu. Prirodzene, že zubáč je dnová a nočná ryba a počas dňa sa lepšie cíti v úkryte ako mimo neho. Nástrahy ako voblery, a gumové rybky sú určite top nástrahami, ale docieliť pekný úlovok zubáča vieme aj inak. Napríklad lovom na hladine!

TAJOMSTVOM ZAHALENÝ ZUBÁČ

Zubáč. Dravec, pre ktorého sú hlbočiny a temné zákutia jeho domovom, tma a noc jeho spoločníkom. Dravec, ktorý aj napriek pomerne hojnému výskytu a obľúbenosti medzi rybármi ukrýva ešte nejedno tajomstvo. Sklený pohľad a spôsob akým žije vyvoláva v rybároch túžbu vydať sa po stopách tohto tajomného nočného tvora. Váhou, či veľkosťou sa takému sumcovi nikdy nevyrovná, avšak jeho prefíkanosť často prevyšuje to, čo by sme od samotnej ryby čakali. Prívlačiarom marí presné záseky a každým záberom skúša našu trpezlivosť. Noci prebdené pri prútoch a hodiny vláčenia bez záberu, naproti tomu nočné „lúpeže“ na korisť a razantné zábery. Časy, kedy stačila jedna rybka na trojháčiku sú dávno preč. Už nestačí len nahodiť a čakať, k lovu musíme pristupovať oveľa aktívnejšie, ak chceme mať na prúte pekného zubáča. Ako to že niekedy stačí hocijaký vobler, rybka a inokedy neuspeje ani striedanie celej našej výstroje a ten najdokonalejší pohyb predkladanej nástrahy? Práve jeho náladovosť posúva nočnú prívlač na vyššiu úroveň a preverí skúsenosti každého prívlačiara.

Nové poznatky z biológie tejto ryby priniesli lovcom cenné informácie, ako sa dostať zas o niečo bližšie ku každodennému životu tejto ryby. Mnoho pokusov v akváriu potvrdilo, alebo naopak vyvrátilo veľa faktov a mýtov tejto ryby. Asi najčastejšie kladenou otázkou je svetloplachosť. Viacero pokusov v akváriu túto teóriu potvrdilo. Stačí sa pozrieť na jeho hlavné zmyslové orgány. Oči. Na nich sa zubáč spolieha najviac. Tie dokážu aj za zhoršených svetelných podmienok dokonale rozoznať korisť. Skladajú sa z nespočetného množstva extréme citlivých buniek reagujúcich na svetlo, ktoré sú naplnené reflektujúcimi kryštálikmi. Dalo by sa povedať, že fungujú na podobnom princípe ako nočné videnie. Za tmy perfektne, v svetle už nie. Je teda možné, že pri silnom svetle je zubáč doslova oslepený. V absolútnej tme však už nemôže vidieť ani zubáč. Oproti ostatným nočným dravcom má slabo vyvinutý čuch, preto sa opiera o schopnosti svojej špeciálnej postrannej čiary. Tá reaguje na tlak vytváraný napríklad pohybom drobných rybiek. No a potom už „psie zuby“ urobia svoje. O zubáčoch sa hovorí, že slabo počujú. Napriek tomu sú na hluk veľmi citlivé a plaché, čo dávajú najavo aj pri rybačke. Ak sme príliš hlučný, zábery rednú. Aj na tom má zrejme podiel postranná čiara. Protikladom teórie o svetloplachosti zubáča môže byť lov na riekach. Zábery od zubáča tam prichádzajú často práve na poludnie. Sám so ti to v minulosti overil. Rozhodujúcim faktorom je aj čistota vody. Na revíroch s čírejšou vodou zubáče opúšťajú úkryty iba potme, v kalnej vode riek a priehrad máme šancu na úlovok aj počas dňa. Veľa závisí aj od ročného obdobia. Teórie by už bolo asi dosť, poďme sa však konkrétnejšie pozrieť na samotnú techniku prívlače na hladine.

DNO, ALEBO HLADINA?

Lov zubáčov na voblery je veľmi obľúbený a rozšírený. Existuje z nich mnoho farieb a vyhotovení, ale tvarom sa zväčša vždy viac, či menej podobajú. Až na jeden - popper! Čudný vobler bez lopatky vydávajúci ešte čudnejšie zvuky.

Už ani neviem presne kedy mi napadla táto myšlienka. Vedel som , že sa na hladinové nástrahy už zopár pekných zubáčov ulovilo a že sú rybári, ktorí sa takému spôsobu prívlače vytrvalo venujú. Nikdy som však takýto lov predtým neskúšal. Na poppery som lovil bolene, šťuky, prípadne aj ostrieže či jalce, ale zubáče nikdy. Ak som sa raz vybral na zubáče, tak v škatuľke s nástrahami vždy prevládali „gumy“ rôznych tvarov a farieb a svoje miesto medzi „gumami“ si našli aj klasické voblery. Popper vtedy vždy iba ležal bokom v škatuľke.

S nočným lovom na popper by som možno nikdy nezačal, nebyť jednej výpravy za zubáčmi. Pri love som si všímal špecifické správanie zubáčov v určitom období, ktoré ma prinútilo zmeniť taktiku lovu v niektorých prípadoch. Najmä počas letných mesiacov za teplých večerov som chodieval člnom na odľahlé miesto, kde bolo vídať zubáče úplne na hladine. Nočné ticho prebíjali iba ich povestné „mľasknutia“ a od mesačného svitu sa nad hladinou odrážali naježené chrbtové plutvy. Moja prítomnosť ich nerušila, lovili smelo akoby som tu ani nebol. Predsa som si však na hluk dával pozor. Sledoval som toto divadlo z člna a nahadzoval gumové nástrahy priamo medzi hmýriace sa telá. Nástrahy okamžite atakovali veľmi agresívne. Aj keď som vedel, že zubáče sa počas lovu často zdržujú v plytkej vode, no dravce natlačené v pol metrovej vode ma prekvapili. Celé mi to pripomínalo skôr jarné trenie kaprov. Prečo boli až tak v plytčine?

ZUBÁČE NA KAŽDÝ HOD

Odpoveď na túto otázku som dostal, keď som sa zameral na ich prirodzenú korisť, za ktorou sa vtedy hnali. Belice. Ich neres bol v plnom prúde a pre zubáče boli skvelou potravou. Ako prestretý stôl, stačilo iba otvoriť tlamu. Všimol som si, ako sa belička snaží na hladine s posledných síl uniknúť predátorovi, no vzápätí je s hlukom strhnutá dole. Vtedy som si spomenul na popper. Hneď som začal hľadať medzi nástrahami 6 cm Pop. Tvarom skôr pripomínal tučného ostrieža ako belicu, no vtedy na tom nezáležalo. Okamžite smeroval medzi loviace zubáče. Poskočil po hladine zopár centimetrov a zo šplechotom zmizol z hladiny ako predtým belička. Zasekol som a pri člne som onedlho zbadal 60 centimetrového zubáča, ktorý neodolal hladinovému vobleru. Vyšlo to! Opatrne som ho odopol a vrátil do vody. Opätovne som nahodil. Záber sa zas opakoval, tupý ťah a zvuk brzdy. Postupne som zdolal asi piatich-šiestich zubáčov rozmedzí 50-60 centimetrov. Takže: Nástraha, ktorej som doteraz v noci neveril dosiahla perfektné výsledky, možno lepšie ako ktorákoľvek iná „guma“, či vobler.

VÝBER VHODNÉHO VOBLERA A LOVISKA

Z toho celého vyplýva, že nie vždy funguje lov pri dne. Na priehradách, alebo riekach existuje vždy zopár základných druhov rýb, ktoré veľkým predátorom slúžia ako potrava. V prvom rade sú to povrchové rybky - belice a spodové, dnové rybky - plotice, ostrieže a hrúzy. Zubáč vezme ktorúkoľvek korisť z týchto rybiek, ale belica je jeho hlavnou zložkou potravy. Podobne je na tom aj boleň a šťuka. Je to čiastočne spôsobené tým, že belice často prevyšujú počty plotíc, či ostriežov. Rýchlo sa rozmnožujú a vyhovujú im takmer všetky podmienky. Navyše v porovnaní s ostriežom nemajú ani ostnatú plutvu. Práve výskyt povrchových rybiek v revíry je prínosom pre využite hladinovej nástrahy. Vernými imitáciami belíc je napríklad Rover alebo Spittin´ rover od poľského Salma. V porovnaní s klasickým popperom majú štíhlejší tvar podobný belici a menšiu prednú časť. Nehovorím, že práve tieto voblery robia na rybách zázraky, ale mne sa veľmi osvedčili aj pri nočnej prívlači. Ďalej sú tu ešte aj iné poppery. Niektoré z nich majú dokonca prednú časť zaoblenú podobne ako klasický vobler, avšak vzadu sú vybavené kovovou vrtuľkou rovnako ako Spittin´ Rover. Ja uprednostňujem veľkosti okolo 7 centimetrov. Nevravím, že iba tieto modely sú účinné, ale pre lepšiu názornosť som uviedol tie svoje.

Vypátrať veľkého zubáča nie je vôbec jednoduché. Ak sa to podarí, znamená to veľký krok a dá sa povedať, že je už napoly ulovený! Jeho stanovištia a lovné miesta sa menia s akýmikoľvek zmenami podmienok. Tou prudkou a neočakávanou je počasie. To ovplyvňuje aj život pod vodou. Tlak vody, jej čistota, výška vodnej hladiny, prípadne na tečúcich vodách aj prúdenie. Ďalej samozrejme aj počasie nad hranicou vody so vzduchom. Tou pomalou a očakávanou premenou je ročné obdobie. To je vlastne priamo prepojené so spomínaným počasím. „Kŕmne“ miesta zubáča sa s príchodom nového obdobia menia. Kým v lete si v plytších miestach vieme lov s popperom vychutnať, jesenný chlad zaháňa zubáče do hlbočín. No a tu si neviem predstaviť, ako malý popper rozráža hladinu v treskúcej zime, keď sú zubáče zalezené. Po zistení správneho miesta prichádza na rad samotný lov. Od voľby správnej nástrahy, cez hĺbku ponoru až po vyladenie pohybu voblera. Až keď zubáča vyprovokujeme k útoku, znamená, že celá tá predošlá námaha naozaj stála za to.

Pre lov s hladinovým voblerom si musíme vyhľadať miesta, kde budú jeho prednosti naplno využiteľné. Musíme si uvedomiť, že hladinové voblery boli vytvorené pre lov v plytkých miestach a s narastajúcou hĺbkou postupne strácajú svoj efekt. Hlavnou zbraňou nie je ani tak samotný chod, ako bublavý zvuk, ktorý vydáva. No a to sotva vydráždi zubáča, ktorý číha desať metrov pod hladinou. Ukážkovými miestami na prelovenie sú plytké zátoky, a rôzne zákutia. Tieto miesta oplývajú hlavne dravce ako šťuka, ostriež a boleň. V noci sa však tieto plytké loviská plné drobných rybiek menia na raj zubáčov. Vezmime si napríklad také štrkové plytčiny. Zubáče obľubujú tvrdý podklad, a v prípade takýchto plytkých miest ešte vieme niekedy použiť aj plytko potápajúci sa vobler, alebo „gumu“. No nie všade to je možné. Napríklad pomaly prúdiace meandre riek s bahennými nánosmi, alebo plytké jazerá. Takéto svetlom presýtené úseky vytvárajú dokonalé podmienky pre rast rôznych vodných rias a tráv. V nich si prirodzene nájde úkryt mnoho drobných rybiek a zubáče nebývajú nikdy ďaleko. Tu však budeme mať veľký problém dostať do hry klasický vobler. Riasy sa budú zachytávať na trojháčiky, lopatku, až úplne znemožnia správny chod voblera. S týmto problémom si „hladináč“ hravo poradí. Keďže má nulový ponor, nehrozí riziko zachytenia tráv a prekážok. Tam kde klasický vobler končí, tam popper iba začína. Mnohé z týchto miest sú dostupné iba z člna a tak má rybár možnosť vyťažiť z nástrahy maximum tam, kde by inak nepochodil.

VEDENIE HLADINOVÝCH VOBLEROV

Lov s hladinovým voblerom vyžaduje aktívnejší prístup k vedeniu nástrahy. Monotónne vedenie, či obyčajné striedanie rýchlosti navíjania rybu nezaujme natoľko, ako kombinované „rozbité“ vedenie. Ako som už spomenul, hlavnou zbraňou hladinových voblerov sú ich špecifické zvuky. Tie docielime vhodným pohybom špičky prúta. Rôzne šklbnutia, poskočenia a rýchlosti navíjania výrazne ovplyvnia zábery. Takéto chvenie voblera zubáče registrujú práve pomocou citlivej postrannej čiary. Vedenie musíme prispôsobiť aktivite a doslova „typu“ loviacich zubáčov. Pretože tie sú niekedy veľmi agresívne a inokedy ich zasa zvláštne zvuky môžu odrádzať od útokov, alebo dokonca ich plašiť. Spôsob vedenia závisí aj od konkrétneho modelu voblera. Najvýraznejšie bublavé zvuky vydáva určite klasický popper vďaka väčšej skosenej hlave. Po každom šklbnutí je dobré urobiť krátku pauzu, šklbnúť špičkou prúta, krátku pauzu a opäť šklbnúť špičkou. Ak sú zubáče opatrnejšie, osvedčilo sa mi rýchlejšie navíjanie zo sériou menších poskokov dlhých 15-20 centimetrov. Aj tu väčšinou urobím po 4-5 poskočeniach krátku pauzu. Naproti tomu navíjanie konštantnou rýchlosťou nevyvolalo až také dravé reakcie zubáčov. Ak zubáče intenzívne bublavé zvuky plašia, prácu voblera môžeme doladiť postavením špičky prúta voči hladine. Takže nástraha pri zdvihnutej špičke strieka pred sebou kvapky vody a naopak, pri sklopenej špičke vytvorí výraznejší bublavý zvuk. Trochu ináč ako popper sa správa vo vode stickbait a propbait. Rozdiel medzi nimi tvorí iba kovová vrtuľka u propbaitov. Klasický stickbait vydáva jemnejšie zvuky a skôr špliechajúce ako bublavé. Tu je vhodné na zubáče použiť rýchlejšie navíjanie systémom „Walking the dog“, kedy vobler brázdi hladinu zo strany na stranu. Hladinový stickbait je práve na to vyvinutý. Toto vedenie sa pri nočnom love často ukázalo ako jedno z najlepších. Pri opatrných zubáčoch zas využívam voblery s vrtuľkou. Tie sa po šklbnutí špičkou na chvíľu zanoria pod hladinu, pričom vrtuľka neustále vydáva lákavé zvuky. Všetky tieto špeciálne pohyby a spôsoby vedenia je lepšie nacvičiť si počas dňa, pretože večer nám kontakt s nástrahou zaisťuje iba vlasec a vobler vedieme doslova naslepo. Jedinou nevýhodou týchto hladinových nástrah je práve špecifický zvuk, ktorý vydávajú. Pri love zubáčov je totiž nutné často meniť nástrahy a takýto vobler pomerne rýchlo okukajú. Preto treba využiť hlavne začiatok rybačky, lebo zábery po čase rednú.

TIPY NA SPRÁVNY ZÁSEK

Veľkým problémom pri love zubáčov je všeobecne rybu vôbec zaseknúť. Jeho tvrdá papuľa sťažuje preniknutie aj veľmi ostrého háčiku. Jeho kvalitu preto nie je dobré podceňovať. Prípady zdolania trofejného zubáča zachyteného jemne za blanku na podnebí, či vypnutie ryby v podberáku sú dobre známe. Zaseknúť rybu na hladine je ťažké samo o sebe a nie to ešte v tme. Mnohokrát sa mi stalo, že zásek jednoducho nesedel, pretože som sekol podľa zvuku útoku iného, blízko loviaceho zubáča. Inokedy bolo zas vidieť, že dravec sa trafí nie vždy úplne presne. Trojháčiky boli viac ráz zaryté kade tade zvonku okolo papule. Zubáč útočí na korisť zozadu, takže predný trojháčik je väčšinou iba na príťaž a zvyšuje riziko poranenia ryby. Predísť zbytočným stratám rýb na 100% sa prakticky nedá, keďže správne načasovanie záseku je takmer nemožné. Výbornou pomôckou v tomto smere je použitie reflexného vlasca a citlivejšieho, ale pevného prúta.

Lov zubáča na hladine je predovšetkým niečím iným ako klasická prívlač. Hlučné zábery zubáčov v tmavej noci sú neopakovateľnými zážitkami, či už na riekach, jazerách, v člne, alebo na brehu. Asi ani neexistuje krajší moment, keď statný zubáč vezme nástrahu z hladiny a v svetle čelovky je prút zohnutý až ku hladine. Chce to veľa trpezlivosti, ale po zdokonalení techniky vedenia vie priviesť na udicu veľa pekných a často aj poriadne veľkých rýb. Skúste to aj vy! Stačí vám zopár hladinových nástrah, správne miesto a vytrvalosť a uvidíte že tento spôsob lovu dokáže veľa. Dajte teda popperu šancu! A ešte niečo: Ak sa vám podarí uloviť zubáča, nezabudnite mu darovať slobodu. O pár rokov sa vám to určite vráti v podobe trofejnej ryby...