Vysnívaný lieň

12.4.2013 - Pegi

Každý z nás rybárov má niekde ukrytý svoj kúsok raja, ktorý si chráni a ukazuje ho len vyvoleným alebo najlepšie nikomu. Nie že by som sa rád nepodelil o krásu prírody, ale keď sa to vaše miestečko prevalí, začne tam chodiť viac a viac ľudí a kúzlo sa akosi vytráca. To je aj príbeh tejto vody. Ako chlapec som na toto mŕtve rameno chodil s otcom loviť šťuky. To tu ešte bolo podstatne viac vody. Hladina každým rokom klesá a na dne sa usádza veľké množstvo bahna. V lete sa tu prakticky nedá chytať, lebo väčšinu hladiny pokryje hustá vrstva rôznej vodnej vegetácie a množstvá komárov sú natoľko dotieravé, že vydržať to dá naozaj zabrať. Ale pekne poporiadku. Toho roku som tu bol prvýkrát skoro na jar. Voda bola ešte chladná, nejakých sedem až osem stupňov, ale úspešne som sa zabával lovom na plaváčik a feeder.

Menších i väčších plotíc a červeníc, ktoré sú pre tento typ vody typické, som nachytal behom hodiny veľké množstvo a na moje prekvapenie začali brať aj krajšie pleskáče, ktorým sa už začala objavovať trecia vyrážka. „Na prekvapenie“ preto, lebo sa tu v takýchto rozmeroch nikdy predtým nevyskytovali, tak usudzujem, že tu museli uviaznuť počas posledných väčších povodní, ktoré tu boli pred rokom, a už sa nevedeli dostať naspäť do rieky. Aspoň takto sa sem dostane nejaká ryba, lebo nejaké cielené nasádzanie od zväzu by som tu naozaj neočakával.

Ako tak lovím, v plytčinke predo mnou začne niečo víriť vodu. Pomali sa staviam a vo vode hádam meter od brehu sa na slnku prevaľuje statný lieň, odhadom tak 45 cm. Viem z historiek rybárov, že sú tu, ale vidieť a uloviť sa mi tu tohto zeleného krásavca teda ešte nepodarilo. V našej organizácii je vôbec úlovok lieňa skôr rarita než pravidlo, lebo prirodzených biotopov ubúda a do priehrad sa nenasádzajú, a ak aj, tak v množstvách blížiacich sa nule. Než stíham vytiahnuť foťák, lieň ma zbadá a pomaličky letargicky odpláva. Nuž čo, aspoň viem, že sú tu, a to by bolo, aby som tu toho roku aspoň nejakého neulovil. A pretože som ja hlava dubová, keď si niečo zaumienim, len tak ľahko sa toho nevzdávam. Lovím ešte zopár pleskáčov, ale po lieňoch ani stopa. Vravím si, je asi ešte zima, skúsim, keď sa oteplí.

A tak sa začal môj hon za lieňom. Zohnal som si všakovaké články, knižky, popozeral videá o tom, ako zaručene uloviť lieňa, a vydal som sa na to. Apríl, nič. Máj, nič. Jún, nič. Júl, nič. Atd. atd. atd. Nech som robil, čo som robil, mimo plotíc, červeníc, pleskáča, karasa a nejakej tej sťučky som nemohol žiadneho uloviť.

Vždy to malo ten istý priebeh. Mraky plotíc, potom pleskáče. Skúšal som aj selektovať pomocou peliet, tvrdšej kukurice, no všetko márne. Raz, bol júl podvečer, vonku asi tridsať stupňov a na horizonte sa rysovala búrka. Teraz je ten správny čas. Nasadám do auta, do pol hodiny som na mieste. Počas rozkladania udíc fasujem asi tridsať bodancov od komárov. Beštie krvožravé. Vydržím!!! Pozriem do vody, a na kraji tesne pod hladinou lieň. Nie veľký, asi 30 cm. JO, JO, JO, JO! Sú tu, teraz to príde! Slnko zašlo a začína popŕchať. Krása, počasie ako vyšité, len tie komáre. Ja magor nepoužívam repelent, veď čo ak by ho lieň ucítil. Nahadzujem, čakám. Obliekam si dlhé veci, aby som sa aspoň trošku sťažil tým doterným, krvilačným potvorám, no nepomáha. Je bezvetrie. Ochladenie neprichádza a ja sa potím vo vlastnej šťave a premýšľam, čo nás vedie k TOMUTO!!! Pot mi steká po zadku až tam, a nič. TAK TOTO NIE!!! Nahlas zarevem, balím, ako najrýchlejšie viem, a sadám do auta práve včas, bo akurát búrka začína. Ach jaj, aj tak dobre, aspoň som nezmokol. Na poľnej rozmočenej ceste autom zapadám do jamy. Po podložení kolesa konárom, ktorý som v najbližšom háji zháňal pätnásť minút, sa mi celému zablatenému a premočenému darí dostať von. Na druhý deň pol dňa umývam interiér aj exteriér auta. Nadávam si do (to snáď ani nie je publikovateľné) a vravím si, že tak skoro ma tam neuvidíš, ty zelená slizká potvora!

Je krásny novembrový deň. Mám nový picker a premýšľam, kam by som si šiel zarybárčiť. Od poslednej rybačky na ramene som vystriedal viacero revírov, viac-menej úspešne, ale teraz si chcem odpočinúť od ľudí, byť len tak chvíľku sám pri vode a nehnať sa za úlovkom. Prichádzam k vode a nikde nikto. Ďakujem. Rozkladám veci, chystám krmivo. Mám čiernu korenistú hotovku, hlinu od krtka, zhruba pol litra kostniakov a nasekaných hnojačkov. Všetko pekne premiešam a miesto čistej vody do krmiva vo vode rozriedim asi jeden a pol deci medu. Taká náhrada melasy, ktorú mám vždy doma. Sladké pleskáčom chutí, tak snáď aspoň tí dolezú.

Vnadím vcelku opatrne. Na začiatok asi tri gule krmiva, asi dva metre od náprotivného brehu. Chystám si na picker malý 10g košík a asi 20cm nadväzec o sile 0,12 mm a na feeder 20g košík a ako nadväzec 35 cm dlhý dvanástku fluorokarbon.

Začína to sľubne. Hneď na prvé náhody menšie pleskáče. Po piatich minútach a desiatich rybkách zisťujem, že takto by to nešlo a že toto nemá s odpočinkom nič spoločné, a preto feeder odkladám a venujem sa iba jemnejšiemu pickeru. Záber jeden za druhým, ale všetko menšie pleskáče. Na hladine sa mi v mieste, kde hádžem, začínajú robiť veľké zhluky malých bubliniek, typických, keď v bahne ryje väčšia ryba. To ma teší. Ďalší záber a ryba bojuje ako o život, dokonca si berie aj pár metrov vlasca z jemne nadstavenej brzdy. A zrazu nič. Asi bola jemne chytená za papuľku. Tak skúšam znovu. Nahodím, ešte ani prút nepoložím a znova záber. Špička prútu sa ohýba, ale tentokrát je tam iba pleskáč. Síce krajší ako tí predtým, ale iba pleskáč.

Skúšam hnojáčka, poisteného kostniakom a po chvíľke sa jemnučko zatrasie špička. Znova a znova. Sekám a hneď som si istý, že nejde o pleskáča. Ťah je plynulý a silnejší. Asi karas, alebo? V kútiku duše dúfam, až sa mi vo vode pred očami zjaví nádherne zafarbené zelené telo s červenými očami. Ďakujem, vodička, ďakujem, rybička, ďakujem, ďakujem… Nie je veľký, skôr taký dorastenec, ale chce sa mi zakričať, tentokrát od radosti. No nerobím to, lebo snáď nebude jediný. Robím fotku, hoc nie trofejnej, ale pre mňa vysnívanej ryby a jemnučko ho vraciam do jeho zeleného kráľovstva.

Lovím ďalej. Asi po 15 minútach prichádza podobný záber a ja vyťahujem ďalšieho dorastenca. Ďalšie foto a šup do vody.

Je to neuveriteľné, ale ďalej lovím ešte dvoch a potom to končí. Mne dochádza krmivo, pomaly sa schyľuje k večeru a ja mám čas si chvíľku posedieť, popremýšľať nad dnešným dňom, nad sezónou, nad životom, nad všetkým. Ďakujem ti, vodička. Ďakujem ti, raj môj, pre dnešok súkromný.

A ako tak balím veci, všímam si medzi popadaným lístím plechovku od kukurice a igelitku. V tom kríku je ďalšia a v tom ďalšia. Tam v húští pre zmenu bandaska, tamto zas fľaška, dve, tri, desať? A ďalšie a ďalšie plechovky od kukurice, igelitky, fľaše, speťák od auta. V lete je to všetko ľahko hodiť do húštiny, ale jeseň všetko odokryje. Viem, je to už veľmi otrepané vravieť to stále dookola, ale je mi špatne, ako to tak zbieram, že my ľudia si nezaslúžime žiť na tejto planéte. Že všetko okolo, čo je krásne, ničíme a nevážime si to, čo máme. Čo tam po nás, však? Že my to už nejako doklepeme, ale čo deti? Aj ja chcem svoje brávať na ryby, sem, inam, kamkoľvek, tak prečo to robíš, čitateľ? Alebo si iný? To asi nebol rybár, čo tie plechovice od kukurice tuná rozhádzal. Asi to boli vyznávači bonduell pokrmov, čo si tu hostinu k vode prišli zrobiť. Alebo to je inak? Česť tým, čo si aspoň svoje odpadky berú domov. A tí druhí nech sú doma a čučia na telku. Balím bordel. Odchádzam.