Začína sa to prameňom, pokračuje bystrinku, potokom, riečkou a končí to riekou, ktorá sa kdesi stráca v mori. Tečie majestátne prekrásnou prírodnou scenériou a vždy má pre nás množstvo výziev a prekvapení. Kým prejde túto cestu prejde cez rôzne kraje a štáty. Fascinuje nás svojou flórou faunou a rôznymi živočíchmi, ktoré využívajú túto blahodárnu tekutinu k svojmu prežitiu. Mi, ľudia sme na tom rovnako a využívame tento zdroj k nášmu prežitiu.
Nám rybárom dáva možnosti na plnohodnotný relax a možnosť stráviť so svojimi rodinami neopakovateľné chvíle s našimi najbližšími. Dáva a mi prijímame, no mnohí z nás si to vôbec nevážia. Správajú sa ako keby to bolo smetisko, ktoré sa samo čistí pri povodniach, keď veľká voda zoberie ten bodrel so sebou. Zoberie aj nezoberie a čo nezoberie a toho je väčšina zostane pod nánosom sedimentov po opadnutí vody. Volá sa to časovaná bomba čo nám môže príjemne strávené dni pri našej obľúbenej činnosti poriadne znechutiť.
Príde mesiac jún a rybári sa objavujú ako hríby po daždi pripravený využiť dovolenkový čas na svoj koníček. V batohoch alebo lepšie povedané všetky veci naládované v aute a hor sa k vode plný očakávania a plánov. Na určitých miestach sa doslova potkýnate, ak nie o rybárov tak o ich náradie stany a karavany. Tento stav trvá niekedy aj do konca septembra. Pri mojich vychádzkach stretávam pri mojich obľúbených miestach rybárov doslova z každého kúta Slovenska a v poslednej dobe aj zo zahraničia. Pri rozhovore s nimi počúvam ich príbehy a rybárske historky, ktoré sú možno niekedy podfarbené tým naším rybárskym „citom“ ale počúvajú sa o to lepšie a majú to svoje čaro. Majú radi tie svoje obľúbené miesta a sú schopný uraziť cestu niekedy aj stovky kilometrov dlhej. Väčšinou sú to celé rodiny aj s detičkami, ktoré veselo pobehujú a šantia okolo dospelých a užívajú si leta. Okrem nich pri tu nájdete partie rybárov, ktorí veria v dobrú rybačku a v ten svoj „osobák“.
Pri tých mojich potulkách ma niekedy jemne povedané dosť zaráža okolie dočasne vytvorených rybárskych kolónii. Pri pohľade na ten „svinčík“ sa mi tak natíska otázka ako sa staráme o tento raj rybárov a čo zostane po týchto rybároch (česť výnimkám, nájdu sa aj taký ale je ich žalostne málo) na brehoch, ktoré tak radi navštevujeme. Videl to niekto na vlastné oči ? Ako sa správame k rieke, pri ktorej trávime chvíľky oddychu? Každý rok počas dovoleniek sa brehy a okolie našich vôd zapĺňa množstvo rybárov a dovolenkujúcimi a na tých obľúbených a „zaručených“ miestach je naozaj tesno. Na úseku dlhom približne dvesto metrov sa nie raz tlačí aj štyridsať rybárov ich karavanov, stanov, áut rybárskej výstroje. Sú tam ľudia (rybári), ktorí sa tam otáčajú normálne na turnusy v pripravených karavanoch . Tie karavany, stany sú tam v niektorých prípadoch od júna až do októbra. Je priam nemožné sa našincovi dostať k brehu. A ak sa niektorý odváži tak cíti na svojom chrbte pohľady, z ktorých až mrazí. Toto už väčšina domácich rieši tak, že si radšej nájdu tiché miestečko niekde, kde si môžu užiť tú pravú pohodu. Mnoho krát z obavy o vlastnú bezpečnosť , či už fyzickú alebo a na to chcem poukázať jednoducho zo zdravotných dôvodov.
Ako myslím tie zdravotné? Štyri mesiace sa tam otočí jemne povedané množstvo ľudí. Tam v podstate žijú a stravujú sa. No a zákonite kto konzumuje musí sa aj vyprázdňovať. Zákon ľudského tela inak nepustí a ani nikoho z nás sa nepýta. Jednoducho tú potrebu treba vykonať. A tá sa veru vykonáva a to doslova všade, kde sa nájde čo i len kúsok miesta, ktorý nie je práve okupovaný. V noci radšej nechoďte ďalej od stoličky lebo sa vám môže stať, že stúpite do niečoho, čo vám nebude dvakrát voňať. Troškou zlomyseľnosti vám možno niekto povie, že vám to prinesie šťastie. Okrem toho sa hromadí odpad po otvorených konzervách, fľašiach a ďalšieho odpadu, ktorý úzko súvisí pobytom u vody. Ľahko sa vám môže stať, že narazíte na otvorenú plechovku alebo rozbitú fľašu nohou a nedajboh bosou, tak to šťastie naozaj budete potrebovať. Nehovoriac o tých najzraniteľnejších a to o deťoch. Razom sa môže stať z relaxu nepríjemnosť, plač, jazvy na celý život a s tým súvisiace výčitky. Ale koho by ste vinili ? Seba, že ste nedokázali ustrážiť ratolesti alebo by ste hromžili na neznámeho „páchateľa“. Ja sa niekedy čudujem, že sa ešte niekto nenakazil nejakou infekčnou chorobou. Niekedy sa stáva, že namiesto ryby ulovíte plechovku od kukurice alebo zápasíte s kobercom, ktorý tam „ zabudol “ rybár obľubujúci pohodlie domova. Takže ten „svinčík“ prikryjú nánosy, ktoré potom postupne vydávajú svedectvo o našej lajdáckosti. Viete ako vyzerá rybačka v neskorú jeseň na týchto vyhľadávaných miestach rybárov? Po zotmení nemajte otvorené auto, vak na udice a pred odchodom dobre skontrolujte tieto veci, lebo sa vám môže stať, že si domov zoberiete suvenír v podobe pekne vykŕmeného potkana. Predtým ako dáte ruky do vedra s krmivom po zotmení si vždy posvieťte, aby vás náhodou tento tvor neuhryzol.
Na nešťastie nikto nebude hovoriť, že to bol ten a ten. Jednoducho povedia tí rybári a takto vďaka zopár jednotlivcom označkujú nás všetkých nelichotivým prívlastkom. Viem, že zmeniť myslenie poniektorých rybárov nie je možné riešiť šibnutím čarovného prútika. Stačí začať tým, že tie odpadky vložíme do auta a odvezieme ich zo sebou. Nezaberú viac miesta ako keď ste si tie polotovary doviezli. Tí, ktorí to takto aj robia prišli na to, že sa vyhovárať stále na niekoho „ ja nič, ja muzikant“ je cesta nikam. Stačí len chcieť. Najlepšie by bolo to riešiť v rámci rybárskeho zväzu. Mnohokrát dobré myslené slová od rybárskej stráže sa berú ako „sranda pre králikov“. Keď potom príde hrozba v podobe zadržania rybárskeho povolenia alebo čo je väčšia hrozba, oznámenie takéhoto skutku na úrad životného prostredia, zrazu s dajú veci napraviť k lepšiemu. Len veľká škoda, že pod hrozbou represie.
Je to problém , ktorý sa dá vyriešiť len v spolupráci so štátnymi inštitúciami ako je napríklad životné prostredie a ochranárske organizácie, ktoré majú páky na to ako si poradiť s takýmito prípadmi (neporiadnikmi). Určite by to bola pre našu rybársku obec veľká pomoc, ktorá by veci mohla pohnúť k lepšiemu. Len treba chcieť hľadať ako problém riešiť a nie plytvať energiou pri hľadaní výhovorky ako sa to nedá.
Na záver by som rád dodal, že existujú aj svetlé výnimky. Určite sa nikto nezmení zo dňa na deň ale mali by sme sa o to pokúsiť bez hrozby represie zo strany rybárskej stráže, polície a štátnych inštitúcií. Sme inteligentné bytosti a mnohý z nás už berú rybačku ako aktívny odpočinok a urobme preto všetko, aby sme to aj v praxi potvrdili. Veď naše vody si to zaslúžia, lebo nám dávajú možnosť ako prežiť spoločné chvíle s našimi najbližšími a kamarátmi. Na záver jedno motto „vodu sme nezdedili po rodičoch ale ju máme požičanú od svojich detí“.
www.chytil.cz
