Dlho som zvažoval, či má vôbec význam napísať tento článok, pretože predpokladám, že skupina rybárov, ktorým je adresovaný, si ho asi sotva prečíta a ak náhodou áno, iba mávne rukou. Napriek tomu sa pokúsim pohľadom radového rybára tlmočiť svoj pohľad na roky minulé, vývoj, fungovanie a možnú budúcnosť jednej prekrásnej slovenskej zväzovej vody, ktorá je zatiaľ v režime CHaP.
Písal sa rok 2004 a na podnet niekoľkých nadšencov našej MO SRZ Stará Turá sa podarilo pri hlasovaní výročnej členskej schôdze presadiť prechod jedného z našich revírov do tohto zvláštneho režimu na obdobie troch rokov. Ide o revír 2-4690 pod domácim názvom Dubník 1. Bolo to niečo, čo sme dovtedy poznali iba z počutia, preto sme mali od začiatku veľké očakávania. Samozrejme nik si nenamýšľal, že v prvých rokoch fungovania budú výsledky ako na vyhlásených vodách na juh od slovenských hraníc. Spoločným snom bolo aspoň čiastočne sa im priblížiť a z následných možných výnosov tejto vody do budúcna prispieť k zlepšeniu zarybnenia ďalších dvoch našich revírov, čo sa už v prvých rokoch fungovania začalo ukazovať ako reálne.
Povodeň aj pomohla
Vždy je to tak, že niekde treba začať. Pretože nik nie je dokonalý, kto robí, robí aj určité chyby a to sa dialo aj u nás. Pri prvom zarybnení kaprom v roku 2004 pred otvorením CHaP , sa nasadili ryby 3 - 6kg, pár kusov bola hmotnostná kategória 7 - 10 kg, väčšie množstvo sa doplnilo K2 z vlastnej produkcie. To všetko za predpokladu, že z pôvodnej osádky ešte niečo zostalo. Do vody sa dalo iba to, na čo boli v danej chvíli peniaze. Ale osádka bola dostatočná na to, aby si rybár vedel veľmi dobre zachytať aj za relatívne krátky čas. Bola to doba, keď sme dokázali s parťákom na ľahkú výstroj, feeder alebo match, uloviť za dve hodiny tucet kaprov od 40 do 70 centimetrov.
Organizácia každoročne usporadúvala, dovolím si tvrdiť, že rybármi veľmi obľúbené, májové trojdňové preteky, kde bolo vidieť dominanciu menšej ryby, ale nik s toho nerobil žiadnu tragédiu, pretože ryba rokmi dorastie. Bohužiaľ, nestalo sa tak a príroda to zariadila inak. Povodeň v roku 2010 dosť výrazne zredukovala osádku menšej ryby. To sa, samozrejme, prejavilo aj na výsledkoch posledného ročníka májových pretekov.
Všetko zlé je na niečo dobré, a tak sa po uvedenej udalosti začali v nasledujúcej sezóne chytať podstatne väčšie ryby, čiastočne aj vďaka novému zarybneniu. Síce iba malým množstvom, ale inak veľmi peknou rybou. Nebolo síce toľko záberov, ale hmotnostný priemer sa výrazne zvýšil. Dá sa povedať, že od tohto roku sme pravidelne začali loviť ryby prevyšujúce hmotnosť desať kilogramov. Takže ak zabudnem na škodu, ktorú povodeň spôsobila, tak vlastne z pohľadu kaprára prispela k zatraktívneniu revíru.
Bod zlomu
Napriek tomu, niekde v tomto období pravdepodobne nastal bod zlomu. Začal sa meniť názor smerom k zrušeniu režimu, a to najväčšej časti členov organizácie, ktorí prevádzku revíru CHaP dovtedy podporovali, i keď povedzme iba 50 na 50. Samozrejme, od počiatku boli aj tvrdí odporcovia samotného vzniku, ktorí pochybujú o správnosti daného rozhodnutia. Pre nich je ryba iba kusom mäsa na tanieri a k zmene pohľadu na športový rybolov ich asi nik ničím nepresvedčí, ale túto skupinu počtom vyvažovala skupina prívržencov zvláštneho režimu. Preto všetky trojročné hlasovania o udržaní režimu, aj keď iba tesnou väčšinou, ale predsa prechádzali. Na tohoročnej februárovej schôdzi bol hlasovaním síce tesnou väčšinou členov zvláštny režim zrušený, ale z dôvodu porušenia stanov a na základe podania protestu, rada SRZ Žilina ustanovenie výročnej členskej schôdze zrušila. Tým posunula príbeh tejto vody do „ďalšieho čítania“. Blíži ďalšia výročná členská schôdza a s ňou aj nové, teda už opakované hlasovanie o udržaní, respektíve zrušení režimu ChaP a mám vážne obavy. Obavy s toho, že ľudia stále nechápu prečo sa takéto revíry vytvárajú a prečo by sa mali zachovať, zveľaďovať a chrániť. Obavu s toho, že si neuvedomujú ten veľký kus cesty, ktorý sme už prešli a bez mihnutia oka jedným zodvihnutím ruky v nesprávnom momente zničia možnosť opakovane dlhodobo poskytovať všetkým návštevníkom revíru neskutočné zážitky pri zdolávaní krásnych rýb.
Viem, že každý sa rozhoduje sám, každý má právo na svoj názor, preto nikomu ani ja ten môj nevnucujem. Chcem iba upozorniť na to, že pokiaľ sa revír nepodarí udržať v režime CHaP, nikomu to neprospeje a nik nebude v krátkej budúcnosti znášať dôsledky viac ako členovia našej organizácie.
Stačí iba tak málo...
Po zrušení zvláštneho režimu bude síce možné chytať viac a väčších rýb, no reálne iba krátkodobo, maximálne prvý rok po otvorení, čo je podľa môjho názoru hlavným cieľom zástancov zrušenia. Každý rozumný človek si vie predstaviť, aký scenár bude nasledovať. Z tých istých finančných prostriedkov, ktorými dnes obhospodarujeme vody dve, budeme každoročne nútení zarybňovať tri. Ale to by ani nebol až taký problém, nakoľko do roku 2005 to takto bolo vždy. Smutné je to, že sa nikdy nedozvieme ako by náš, dovolím si tvrdiť úspešne sa rozbiehajúci projekt, fungoval ďalej. Podľa poslednej sezóny predpokladám, že už iba lepšie a lepšie, čo je jednoznačne vidieť aj na zvyšujúcom sa záujme rybárov z iných organizácií.
Preto sa pýtam: Ako ďalej? Naozaj ešte nenastal ten správny čas a stále bude treba za dobrou rybačkou cestovať k našim južným susedom? Prečo to niekde ide a u nás nie? Dokedy sa budeme nečinne prizerať, ako sa nám z vody vytráca život?
Možno je recept naozaj jednoduchý a ľudia iba musia pochopiť, že čo dnes upečieš, zajtra neulovíš.
Na záver snáď iba jedno: to, čo som písal, sa určite netýka iba nášho revíru, doprajme teda všetkým, ktorí dnes cestujú za svojim „naj“ kaprom alebo inou kapitálnou rybou za hranice Slovenska, aby si ju mohli uloviť aj doma a z krásnych úlovkov a zážitkov pri vode sa mohli tešiť aj nasledujúce generácie. Veď v podstate stačí iba tak málo: aby ľudia pochopili a dlhodobo zachovali revíry ako ten náš.
RS Fish rybářské potřeby s.r.o
