Spomienka na budúcnosť

Kategorie: Všeobecné

Podľa mierneho vetra a svietiaceho mesiaca v splne boli dobré predpoklady na absolvovanie úspešnej rybačky. Poďme na to! Nahodené udice, nové feederky nedočkavo čakali na prvý záber. Spokojne som sa usalašil na medzi bzučiacich a smädných komárov. Dobre sa sedelo a neskôr aj driemalo....

Telegram z riadiaceho strediska Vesmírnych dovolenkových letov (VDL) poslaný ako inak elektronickou poštou obsahoval informáciu, že Ústredným vesmírnym počítačom (ÚVP) som bol medzi vyvolenými rybármi z celej Svetovej rybárskej únie na rybačku na už zveľadenú planétu RYBY. Okrem toho obsahoval požiadavky na niekoľko strán ako sa pripraviť na absolvovanie vesmírnej rybačky. Okrem iného aj požiadavka upraviť svoju hmotnosť o 20 kg dolu, potravu a pitie tekutín počas šiestich mesiacov do odletu konzumovať výhradne zo zaslaných obalov podobných v akých je zubná pasta a malinovky v igelite. Všetko to vraj bude sledované a zaznamenávané modernými kamerami o ktorých nebudem mať ani potuchy. Čo mi ostávalo ako absolvovať tieto tortúry.

Kamaráti pri vode mi začali hovoriť Medziplanetárny Jožko. To keď ma videli lietať po vlastných k rybníku a popri tom nasávať ako kapor návnadu akési brečky s názvami ľudských požívatín. Najviac posmeškov sa mi dostalo pri absolvovaní veľkých odskočení do kriakov, ktoré podľa pokynov bolo nutné robiť vo vyrovnanej polohe tela. Neviem prečo, ale tento úkon mi robil najväčšie problémy a s tým spojené nesúhlasné pípanie akejsi miniatúrnej vysielačky nado mnou. Vydržal som všetky nástrahy tréningu. Veď budem medzi niekoľkými z Modrej planéty ktorí skúsia loviť ryby mimo nej!

Deň „D“ odletu okrídleného korábu sa blížil. Ešte akési vyšetrenia na v oceľových tuneloch kde hľadali niečo, čo som mal mať a nemal som. Zrejme strach z opustenia matky zeme. Čo sa mám báť? Naopak, tešil som sa ako malá belica na májovú voňavú návnadu. S heslom: Keby nebola rybačka, bolo by ju treba vymyslieť,
nastupujem do oceľovej opachy.

Cesta ubehla rýchlejšie ako som očakával. Dokonca som postupne získaval hladkosť pokožky na tvári ako po holení a nie naopak. Odborníci to vysvetlili tým, že rýchlosťou sme predbehli čas a sme o niečo mladší. Bodaj by to vydržalo najdlhšie! Nevydržalo. Červené svetlá spolu s nápisom „Vystupovať„ ukončili naše sny o večnej mladosti. Ďalej presun malými vozidlami v tvare a farbe šťuky k rybníkom. Teda k vode ktorá bola napustená v akýchsi nádržiach zakrytých pologuľou z plexiskla. Voda rybníka svojou farbou a vôňou pripomínala ostrieža v značnom rozklade a hustotou pozemskú, nezameniteľnú huspeninu. Pre každého lovca bol pripravený vždy iba jeden, nazvime to rybník. Sedel som pripútaný v kresle podobnom u zubára. Na hlave niekoľko senzorov, zrejme na meranie úspešnosti lovu a v ruke krátka zo vzácneho kovu vyrobená palička na ktorej svietili oranžové tlačidlá

Sedím hodnú chvíľu pozorujúc na oblohe preteky hviezd a planét než zapadnú tak kam vždy patrili. Do nenásytnej čiernej diery. Ani záber. Vedľa v pohotovostnej podobe žmurká svojimi svetielkami plechový robotík. Po chvíli dlhšej ako dorastený úhor mi plechovým hlasom oznámil že si mám pomyslieť aký úlovok by si želám. Stalo sa. Na palici zasvietilo svetielko a plechový sused hlási že na pomyslenej udici sa metá kaprík bez vlasov – lysec. Na breh som ho nedostal pretože kamarát plechová huba mal otázku ako si ho želám. Teda akej chuti. Pomyslenie na paradajkovú šťavu a skončil pomletý v nádobách podobných našim konzervám. Tak to bolo aj s ďalšími ulovenými rybami. Po skončení vesmírnej rybačky boli všetky konzervy úhľadne poukladané vedľa mňa v sieťke farby hviezdneho svetla.
Nastal čas odletu. Bol veselý pri pomyslení na skutočnú rybačku pri ktorej je najkrajšie zápolenie s rybou na háčku no najmä uznanlivé pohľady kamarátov okolo ktorí ešte neťahali a krásneho pocitu pri pustení šupinatých krásavcov ktorí nedorástli na trofej.
Mal som čo rozprávať o vesmírnej dovolenke? Iba ak niekoľkokrát opakovať to isté: Všade dobre, pri vlastnom rybníku najlepšie.

Svetová tlač priniesla podrobnú reportáž o mojom vesmírnom výlete . Že vraj bola kladná, ale ja som ju nečítali. Práve som ťahali skutočné ryby zo skutočnej vody tam, kde každý trs trávy ti hovorí “Vitaj doma“!

„Jožko, Jožko, zobuď sa. Máš záber!,“ budí ma kamarát z vedľajšieho posedu. Jemný zásek a mám ho! Krásny kapor ako vymaľovaný zlatožltou farbou. Bolo mi ho ľúto, tak som ho pustil medzi tých obyvateľov rybníka, ktorí spolu s rybármi tvoria tú našu nádhernú a nezameniteľnú planétu v modrom.

rozbora - 26.7.2013