Prítulná pytliačka

Kolega Róbert, vášnivý rybár od útlej mladosti dospel k prahu dospelého veku. Tridsaťštyri rokov života z toho viac ako dve tretiny toho lepšieho, rybárskeho. Lásky mal, niektoré aj s možnosťou ukončiť staromládenecký život. Sporadické známosti so ženami mali však životnosť krátku ako kapor v lovnom rybníku alebo mladý chrústik na háčiku pred jalcom.

Boli medzi nimi aj také čo pre lásku k nemu, zariadenému dvojizbovému bytu a malej Fiatky500 boli ochotné absolvovať s ním aj pobyt pri vode. Ale iba raz. Nevydržali držať pusy a počúvať jadrné vyjadrenia chlapov na rybie plemä, ako inak rodu ženského. Jedna z tej plejády vydajachtivých dám, laborantka Nelika z chemickej fabriky kde sme pracovali na zmeny hoci na inej neváhala často krát si ich meniť tak, aby v noci alebo popoludní mohla osobne Robovi hlásiť výsledky analýz výrobkov. A nie telefonicky ako to bolo zaužívané. Po zmene už netrpezlivo vyčkávala na vrátnici aby mu mohla pripraviť teplé raňajky, pretože Robova strava pozostávala v poslednom čase najmä z konzervovanej koložvárskej kapusty, kurčiat a bravčového tiež z konzervy ohriatych v robote horúcou parou. A neodmysliteľné paštéty, bôčiky a samozrejme ryby tiež z plechu. Bývalo aj lepšie. Vlastné úlovky pripravené na rôzne spôsoby ktoré jedli všetci s následným bujarým pitím tekutín v robotníckom bufete otvorenom už od šiestej ráno. „Ryba má plávať!“, znel povel k vyliatiu ďalšieho krígľa piva miesto otrepaného „Na zdravie !.“ Ale postupne sa vrátili k tomu zdravotnému. Príčina bola ako inak v rybách. V tých nenásytných šupinatých kontajneroch kde končili všetky návnady okrem fajnových háčikov aj bez spätného hrotu. Zrejme z dôvodu globálneho otepľovania ignorovali pôžitok zalietať si na háčiku.

Lenže Nelika, rodáčka od južného toku Dunaja dobre poznala náturu rybárov z rodiska kde sa chytá s povolením ale aj bez neho v rozmeroch rovnajúcich sa morským rybačkám. Dobre vedela, že rybára možno získať pre seba iba trpezlivosťou, tak ako on sedí hodiny pri vode, chlácholením že budú ešte brať ako voľakedy. Najväčšmi však zabodovala obrovskými rybami ktoré lapajú na Dunaji kde býva. Robo neodolal a prijal pozvanie k rybačke k nej domov. Fiatka nabalená rybárskym náčiním, prenosnou chladničkou a od šťastia nafúknutou Nelikou pískala ako čík keď na neho dopadne v blate ťažká čižma.

Večer na juhu čakala celá rodina. Určite vlastná, pretože všetci chlapi s čiernymi fúzikmi a opálené ženy hovoriacimi najmä slovo – tešík paránčólny (ďakujem pekne). Dobre padla ako aperitív barack pálinka (marhuľovica) a po jedle ohnivé víno
jantárovej farby.

Myseľ pookriala, jazyk sa rozviazal ľahko ako plné vrece rýb donesené z rybačky. Robo si aj spomenul na pravú príčinu návštevy, ale domáci vždy naliali vínka s poznámkou že na lov sa pôjde skoro ráno. Okolo polnoci keď si všetci tykali si ho roztúžená Nelika odviedla do izbičky na poschodí, zamkla dvere.

Ráno bolo vstávanie od horúcej masérky ťažké. Lovci nasadli do dvoch žiguliakov a bez rozsvietených svetiel vyrazili k ramenu Dunaja. Robovi nechali udicu aby skúšal nachytať kičiť (malé rybky) ako návnadu. Ostatní vybrali z kufrov ťažké siete, koryto naplnené postrúhaným cesnakom a sudy od nafty. Jeden z bratrancov pre každý prípad skryl svoj odznak Rybárskej stráže do vrecka s tým, že sa ešte môže hodiť a odišli do prítmia stromov. Malé rybky boli aktívne a skákali po návnade ihneď po dopade na hladinu až ich mal Robo plné vedro a chcel ísť domov. Lenže chlapov so sieťami nebolo. Tí sa vrátili o dve hodiny s plným korytom rýb v cesnaku aby vydržali minimálne dva dni čerstvé a plnými sudmi rýb väčšími ako ruka.
V rýchlosti a bez zbytočných slov odfučali od vody. Autá zatiahli do veľkej šopy kde začali ryby triediť. Najmenšie posekané skončili na dvore pre hydinu, väčšie už vyčistené v mrazničkách, tie strednej veľkosti na šnúre v údiarni. Najväčšie kúsky na vriacom oleji hoci sa ešte mykali. Robo s Nelikou za čas prípravy obeda boli na prechádzke v marhuľovom sade kde nežná polovička mala prednášku o tom, ako sa varí dobrá marhuľovica ktorá v kombinácii s haláslé dodáva obrovskú chlapskú silu.

Obed bol skvostný. Všetko z rýb, dokonca aj torta upečená v tvare ryby. Statočne nabalení domácimi a dunajskými pôžitkami mohli znovu so stenajúcou Fiatkou vyraziť späť. Až doma sa Robovi rozjasnilo. Veď on, statočný rybár ktorý bojuje proti prejavom pytliactva bol na čas pytliakom ! Hanbil sa sám pred sebou, chcel vrátiť Rybársky lístok a udice hodiť do smetia. Prítulná Nelika svojimi našpúlenými perami mu však šepkala že nech to nerobí, veď ho nik nevidel a nemôže to ani ohlásiť.
To už bolo priveľa. Pozbieral jej šminky, zubnú kefku a oblečenie ktoré si k nemu priniesla a odprevadil ju nedobrovoľne za vchodové dvere. Nebude si on začínať s človekom i keď ženou z pytliackej rodiny!

Vyznanie pytliakov: Po nás potopa !