Radostné víťazstvo

Volám sa Samo a rád by som sa chcel podeliť o tú neskutočnú rybársku emfóriu šťastia, ktorá ma ako mladého rybára postretla tento rok. Ako som spomenul chytám ryby jeden rok a stále sa pokúšam vylepšovať si svoju rybársku techniku či naštudovaním si danej problematiky na internete, pozeraním CD , študovaním rybárskych časopisov, ale najviac si obzerám techniky rybárov loviacich v mojej blízkosti, nakoľko ako mladý rybár potrebujem mať pri love dozor staršieho rybára. Vždy som požiadal niekoho náhodného ktorý bol zrovna pri vode či môžem pri ňom chytať, až som si raz všimol pravidelne chodiaceho rybára vo veku cca. 50 rokov na to isté lovné miesto chytajúceho systémom na bojlies, čomu sa snažím aj ja pričuchnúť a napredovať v danej technike čo najlepšie, nakoľko na priehrade kam chodím sa tejto technike veľa rybárov nezaoberá a prevláda tam skôr chytanie klasicky na kŕmitko.


Slovo dalo slovu a po nesmelom zoznámení sa s bojliesákom sme začali živú rybársku diskusiu, ktorú som nevedel ani skončiť, lebo otázka nasledovala otázku, ukážka ukážku a myslím si že Peter tak sa daný rybár volá bol zo mňa dosť zaskočený, ale držal sa statočne čo sa týkalo jeho odpovedí a vysvetľovania toho či onoho, či ukážok svojich systémov, taktiež mi ukázal jeho tajné zbrane, čo sa týka lovu veľkých kaprov + nastraženie bojlies na systém, čo poniektorí iný rybári nechcú nikomu inému ukázať, ale jemu to evidentne nerobilo žiadny problém, zakrmovanie kobrou atď atď.. Myslím si že v ten deň bol Peter asi aj rád že som išiel domov, lebo ako som sa neskôr dozvedel, je to skôr rybár samotár chytajúci v noci a moje sústavné zvedavé otázky mu nedali pri vode ani dýchať. Na moju neodbytnú žiadosť sme si teda vymenili vzájomne telefónne čísla s tým, že keď pôjde k vode nech sa mi ozve a ja sa pokúsim ak ma rodičia pustia prísť za ním. Veľmi som tomu neveril, ale v kútiku duše som dúfal že zavolá a dohodneme sa na spoločnej rybačke, čo sa aj následne stalo a stáva sa to teraz už pravidelne. Aj takto môžu vzniknúť priateľstvá od vody.


No ale poďme k tomu podstatnému o čom som chcel pôvodne písať. Jedného dňa mi Peter zavolal, že sa konajú dorastenecké rybárske závody na priehrade Svinica a že či by som za jeho asistencie nešiel vyskúšať rybárčinu aj z pohľadu pretekára s čím som okamžite súhlasil, ale ešte som to musel nenápadne povedať doma rodičom, nakoľko na ten deň mali naši už pripravený úplne iní program. Rodičov mám OK a keď videli môj zápal pre rybárčinu, tak po chvíli prehovárania som dostal súhlas že si Peťo v deň D môže pre mňa prísť a hor sa na závody. Celý ostávajúci čas som chystal novučičkú tenučkú udicu s navijákom , čo mi kúpili rodičia, samozrejme takú ako má Peťo - „len novší model“, varil som partikel, kukurku, repku, žito, konope až strinka zalamovala rukami, že z toľkého žrádla by aj kačku vykŕmila, bol som s maminou kúpiť aj nejaké tie rybacie granulky - no ale čo, rybačka je rybačka a ja som nechcel nechať nič na náhodu. Išiel som podľa pokynov a ako sa neskôr dozviete vyplatilo sa to.

Nastal deň D, sadám nabalený do auta a vyrážame za mojím prvým rybárskym dobrodružstvom. Na miesto prichádzame niečo okolo 6 hodiny nakoľko závodné čísla a sektory sa mali losovať až o 6:30 hod. Prvé nielen moje sklamanie bolo hneď po vystúpení z auta, keď sme videli že celá lúka pri hrádzi je už obsadená rybármi a veselo každý zakrmuje, taktiež druhá strana pod horou sa už zapĺňa mladými rybármi a tak teda ideme predčasne aj my losovať pričom dostávame sektor neďaleko vtoku potoka medzi dvoma výsekmi bujne rastúcim rákosom. Miesto vo vode sa Peťovi aj mne pozdávalo, nakoľko vďaka palachu sme nemali v blízkosti seba žiadne rušiace elementy. Trocha sme zapracovali na prístup k vode nakoľko sme stáli po členky v blatisku čo nám rybárom ale nemôže predsa prekážať a začal som zakrmovať hneď vedľa rákosia cca. 7m od brehu, kde sa nám ukazovali vyhadzujúce sa kapríky, čo sa neskôr ukázalo ako správna metóda, nakoľko ako som si všimol veľa rybárov chytalo spôsobom „na ťažko“ ale ja som zvolil spôsob na plávanú v blízkosti spomínaných rákosov. Samozrejme som mal nachystanú aj lovnú udicu na ťažko, keby plavačka zlyhávala a kapre by brali z väčšej vzdialenosti. Konečne zaznel vytúžený signál na zahájenie závodov a ja prvý krát nahadzujem návnadu do vody. Do vody padá na háčiku zrnko sladkej kukuričky s jedným múčnym červíkom. Po dopade na hladinu sa plaváčik ani nevynoril a následne ťahám svojho prvého kapríka. Peťo ma pochválil a hecoval k čo najrýchlejšiemu nahodeniu pokiaľ sú kapríci pri chuti. Opakuje sa ten istý scénar a ďalší kaprík cez 50 cm je meraný rozhodcom. Po každom zábere prikrmujem partiklom a peletkami tak, ako mi bolo poradené a ťahám z vody kapra za kaprom a ani nestačím počítať koľko ich vlastne mám už chytených. To nechávam na Peťovi ktorý taktiež mapuje okolitú situáciu a na moje potešenie ryby berú ostatným súťažiacim len sporadicky, ale ja ich mám priamo pred sebou, tak sa to snažím využiť v môj prospech. Po dvoch hodinách ma bolí už ruka a o nohách ani nehovorím, nakoľko stoličku ktorú som si priniesol na sedenie nemám čas ani používať a slúži tak akurát na odkladanie udice počas odopínania, merania a púšťania rýb späť do vody.


Blíži sa dvanásta hodina a očakávaný vystrel je tu. Až teraz si uvedomujem, aké vedia byť rybárske závody náročné, keď to človek berie poctivo a nečaká unudený v stoličke na náhodný záber. Ani som nestačil sledovať aké veľké obecenstvo sa za nami zhromaždilo, lebo som mal oči upnuté len a len na plavák. Počúvam zo všetkých strán že by som mal tieto preteky s prehľadom vyhrať, ale pokiaľ to nebude oficiálne snažím sa mať chladnú hlavu, ale veľmi sa mi to nedarí, nakoľko také niečo, ako chytiť 26 kaprov za 4 hodiny na jednu udicu som ani v najväčšom sne nerátal a rybársky adrenalín mi chveje celé telo a Peťovo už asi vie ako to celé dopadlo, lebo sa tajuplno usmieva popod nos. Čas vyhodnotenia je tu a ja sa stávam oficiálnym víťazom rybársky pretekov Svinná 2017, za čo by som sa chcel poďakovať hlavne Peťovi, že ma na takéto stretnutie mladých rybárov vôbec prihlásil a mal so mnou neskutočnú trpezlivosť a taktiež rodičom že majú pre moju záľubu „veľké“ pochopenie.


Preberám si pekné ceny ako parádny pohár ktorý som v kútiku duše vždy túžil mať, kaprársky naviják, medailu, diplom, knihu, rôzne krmivá, následne prebieha fotenie, losovanie tombole o horský bicykel, varenie gulášu + občerstvenie a po obede sa táto neskutočne vydarená akcia pomaly ale isto končí. Tento článok som sa rozhodol napísať preto, lebo na takýto zážitok sa nezabúda po celý život a ešte by som chcel odkázať doma sediacim mladým rybárom - šup šup k vode, lebo doma pri telke rybu nechytíš.


S pozdravom a Petrov zdar praje
Samuel Marušinec - Dolná Poruba