Môj pohľad na kaprárinu

- Erik Voltemar

Alebo pre čo ma tak baví?

Je to už dobrých dvanásť rokov dozadu, kedy som prvý raz spočinul na brehu rybníka. Vtedy to bolo ešte nádherné, životom prekypujúce miesto. Ako však roky utekali a svet rýb sa mi približoval čoraz viac, menili sa aj veci navôkol. Dennodenne som hltal všetky možné videonahrávky a literatúru Slovenských, Českých ale aj zahraničných autorov z oblasti rybárstva a tíško sníval sen o svojich obrích úlovkoch.
Svoje sny som sa samozrejme snažil premeniť na realitu a tak mi hodiny strávené pri vode neustále pribúdali. Postupom času sa však z nádherného rybníku stala zdevastovaná mláka a mne zostali len oči pre plač. Bolo na čase zdvihnúť latku. Ten moment, kedy som sa rozhodol vyplávať z rodnej mláky bol začiatok mojej cesty za kaprami.



Kaprárske duchovno, cesta k úspechu

Nie je to tak dávno, štyri roky dozadu, kedy som zavítal na výstavu Carpshow Moravia, ktorá sa konala v Břeclavi. Zhodou okolností ma oslovil človek ktorému dnes vďačím skoro za všetko. Nebol ním nik iný než Miloš Švihorík. Z nášho rozhovoru som odchádzal s dobrým pocitom, že sa niečo v mojom živote zmení. Môj pocit sa ukázal byť ako právoplatný, keď mi Miloš o niekoľko mesiacov na to volal a pozval ma na ryby. Bolo to niečo, čo som nečakal a príjemne ma to prekvapilo.
Netrvalo dlho a nadišiel deň našej spoločnej rybačky. Pri vode som sa snažil ukázať, čo všetko viem a dokážem, ale Miloš ma presvedčil o opaku.


Začiatky na rodnom rybníku boli nezabudnuteľné

Trvalo to ešte mnoho ďalších mesiacov a spoločných výprav no postupom času som pochopil, že nech sa snažím ako chcem, stále v niečom robím chybu. Ako je to možné? V čom robím chybu? Tieto otázky ma prenasledovali dňom i nocou. Nedokázal som sa  nimi toľko trápiť a tak som zavolal, komu inému než Milošovi. Z plánovaného niekoľko minútového rozhovoru sa rázom stal hodinový telefonát. Mal som mnoho otázok, no vedel som, že na druhej strane je človek, ktorý mi na ne dokáže odpovedať.
Rozpovedal mi príbeh o tom, ako on sám začal chytať. Spomínal mi, že skôr než sa dostal k úspechom musel učiniť niekoľko krokov.

- Prvým z nich bolo zvládnuť techniku lovu ako takú. Bez znalosti, ako všetok materiál potrebný na lov kaprov použiť, by predsa nechytil ani šupinu.

- Druhý krok bol o niečo náročnejší. Musel pochopiť zákonitosti kaprieho sveta. Vďaka dostupnej literatúre dnes nie je problém dozvedieť sa, ktoré miesta kapre radi navštevujú a kde sa kŕmia. Vďaka nadobudnutej teórií, ktorú neustále skúšal v praxi sa naučil, ako to v reále chodí.

- Tretím krokom je vypilovanie svojich zručností. Dozvedel som sa, že pokiaľ chcem byť čo najlepší, musia moje vychádzky k vode znamenať také malé súkromné preteky. V tomto prípade tým myslel, že každú výpravu sa mám snažiť byť lepší a rýchlejší, než minulé výpravy a tým získam potrebné návyky, vďaka ktorým svoj čas zefektívnim na maximum.

- Štvrtý krok môžem nazvať ako najťažším krokom na ceste k úspechu. Je nim pochopenie samého seba a nastolenie vnútorného pokoja vo svojom vnútri. Až pokiaľ sa pri vode dokážeme úplne upokojiť a tešiť sa aj z tej najmenšej maličkosti, dostaví sa zaslúžená odmena, ktorá nemusí byť len v podobe veľkej ryby, ale aj nezabudnuteľných zážitkov pri vode. Tento posledný krok označil ako „kaprárske duchovno“.

Z počiatku mi slová, ktoré hovoril, nedávali zmysel. Pripadalo mi, že si zo mňa snáď robí srandu. Veď kto by uveril niečomu ako je „kaprárske duchovno“? Ku koncu telefonátu mi ešte povedal: „Nemusíš mi veriť, iba som ti ukázal spôsob, ktorý funguje. Je len na tebe ako sa k tomu postavíš a čo si z toho vezmeš“. A skôr než mi tieto slová odzneli v hlave, rozlúčil sa a zložil.


Nemusíš mi veriť, iba som ti ukázal spôsob, ktorý funguje...

Skúška v praxi

O niekoľko dní na to som sa opäť dostal na ryby. Tento raz ma k vode nelákala túžba po úlovku ale možnosť vyskúšať si Milošove rady v praxi. K vode som prišiel dokonale pripravený. Nič ma nemohlo zaskočiť. Nad výberom lovného miesta nebolo treba uvažovať. Výber padol na prvé miesto, na ktoré som prišiel. Mojim cieľom nebolo uloviť toho najväčšieho mohykána z danej vody. Nie, mojim cieľom bolo úplne vypnúť. Snažil som sa užívať si každý okamih pri vode a nastoliť vo svojom vnútri úplný pokoj. A ako náhle ustali všetky chaotické myšlienky, zachvátil ma stav podobný úplnému vyrovnaniu. Okamžite mi bolo jasné, že mal Miloš pravdu. A ono to vážne fungovalo...
Niekoľko hodín od príchodu k vode ma z rozjímania vytrhla pomalá jazda, z ktorej vyšiel nádherný devätnásť kilový šupináč. Do tej chvíle by sa mi o podobnej rybe mohlo iba snívať, ale tento raz to bola skutočnosť.
Postupom času sa mi naskytlo nespočetne veľa možností ako sa presvedčiť, že tá jedna výprava nebola iba náhoda. Pomaly ale isto som si vytvoril vlastné „duchovno“, vďaka ktorému sa z obyčajných naháňačiek za kaprami stali nezabudnuteľné návštevy do sveta prírody.

Novo nadobudnuté znalosti som sa však nesnažil využiť len v kaprárine ale aj v bežnom živote.
Od tej doby šlo všetko ako po masle. Vzduch voňal sviežejšie, vtáky spievali omnoho krajšiu pieseň než pred tým a každý deň prinášal nový úsmev. A keď sa rok chýlil ku koncu, bolo mi viac než isté že moje kroky vedú správnym smerom.


...A ono to vážne fungovalo

Zmena štýlu

S príchodom nového roku a pribúdajúcimi povinnosťami sa moje šance na dlhšie výpravy začali vytrácať. Nastal čas prehodnotiť svoj doterajší prístup ku kaprárine.
Od vodičského preukazu ma delili tri mesiace, avšak ani to mi nezabránilo vždy, keď to bolo možné, požičať si babkine auto a všakovakými poľnými cestami jazdiť k vode. Priznám sa, síce nepatrím k ľuďom, ktorý by zámerne a s obľubou porušovali zákony, ale nie je nič krajšie než jarná noc na rieke.
Tento krátkodobý štýl lovu mi v spojení s „kaprárskym duchovnom“ priniesol množstvo adrenalínových zážitkov spojených nie len s rybami, ale aj s rôznymi osobami pri vode. Pri mnohých vychádzkach ma sprevádzali dobrý priatelia alebo moja priateľka Mirka, ktorej vďačím aj za chytenie kapra menom Lucka, ktorému sme navážili rovných dvadsať kilo.



Pochopil som, že kaprárina nemusí byť záležitosť dlhých výprav a nekonečných hodín pri vode. Od tej doby prestal byť pre mňa dôležitý cieľ cesty, ale cesta sama o sebe. Uvedomil som si, že omnoho väčšie úspechy dosiahnem, pokiaľ ma kaprárina bude baviť a napĺňať. V mojom prípade to znamenalo, že každá jedna vychádzka musela byť iná, odlišná. Každá musela znamenať novú výzvu.

Z Dunaja na tábor a ďalej

Jedna taká výzva sa mi naskytla s možnosťou, robiť vedúceho na letnom rybárskom tábore. Tábor radím medzi nápady, ktoré prídu takpovediac samovoľne. Celý nápad sa zrodil, ako inak než s Milošom na rybách.
Keď som sa dozvedel, že sa na Slovensku stále nachádza niekto, kto organizuje detské letné tábory, neváhal som a okamžite sa ozval. Prvé kroky do CK Bombovo viedli cez školenie animátorov, ktoré malo rozhodnúť o tom, kto sa na prácu animátora hodí a kto nie. Našťastie som školením prešiel a tak mi už nič nebránilo stať sa vedúcim rybárskeho tábora.

Dva mesiace oddychu a flákania sa som tak s radosťou vymenil za táborový život plný prekvapení, akcie a zábavy. Každý turnus so sebou prinášal nové a nové zážitky a príhody. Síce sa moje montáže počas tých niekoľkých týždňov pozreli do vody iba pár krát, vôbec mi to nevadilo. Odmenou mi bolo niekoľko krásnych kaprov, ktoré však v porovnaní so zástupom usmiatych detí, boli len kúskom z nezabudnuteľného leta.


Každá výprava za kaprami musí byť iná a tábor mi ponúkol presne to, čo som hľadal

Ako sa turnusy striedali a týždne ubiehali, doľahla na mňa poriadna únava. Bolo na čase na chvíľu zmeniť prostredie.

Zhodou okolností sa práve vtedy konali závody s názvom Asuán Junior Cup, ktoré predstavovali okonalú zmenu po táborovom živote. Na Asuán sme s tímovým kolegom Martinom dorazili dva dni pred závodmi, s úmyslom pripraviť si všetko priamo pri vode. Tento dokonalý „plán“ však mali aj iné tímy a tak sme spoznali nových priateľov. Nezáviselo na tom, kto za koho chytá. Prišli sme sa tam všetci zabaviť.
Do začiatku závodou sme s chalanmi zažili mnoho okamihov a povedali si toľko nezabudnuteľných historiek, koľko som za svoj doterajší život snáď ani nezažil. Začiatok závodu a naše rozmiestnenie do sektorov však roztrhal túto našu partiu ale to vôbec nebránilo tomu, aby sme sa aspoň v myšlienkach nepodporovali a navzájom si nefandili.
Celé závody sa niesli v duchu priateľskej atmosféry a aj na pohľad znepriatelené tými chytajúce každý za inú značku si vedeli bez problémov pomôcť s podoberaním ryby, požičať spombu či poradiť správnu taktiku, aj keď vedeli že radia súperom. Veľmi ma tešilo, že nás mladých až tak nezasiahla „moderná kaprárina“ rozdeľujúca rybárov na tábory podľa obľúbenej značky. Každý si bol rovnocenným súperom a nakoniec ani nešlo o to, kto vyhral alebo prehral, ale o to, že sme mali šancu sa všetci spoznať. Za čo Carp Clubu a Česko-Moravskému kaprárskemu spolku od srdca ďakujem.


Teší ma, že organizátori pretekov Asuán Junior Cup vytvorili preteky, ktoré dávajú mladým rybárom šancu nadviazať nové priateľstvá, bez ohľadu na farby, za ktoré chytajú

Prvé Francúzske dobrodružstvo

Ďalšia výzva v mojej ceste za kaprami nastala v dobe, keď mi prišla ponuka ísť na mesiac pracovať do francúzska na rybiu farmu. Okamžite sa v mojej hlave začal kuť diabolský plán na prvú francúzsku výpravu a skôr než som si uvedomil, do čoho som sa to pustil, bola moja výbava naložená na páse smerujúc do lietadla. Jeden veľký kufor a dlhé puzdro obsahujúce prúty, brolly, hrazdy, vidle, nafukovací matrac a spacák mi počas vyše tisíc kilometrovej cesty narobili niekoľko problémov.
Prvé problémy nastali už na Bratislavskom letisku kde colná kontrola nechápala, že hnedá vákuovo balená Kill Krill pasta zvýraznená esenciou Dead body nie je kocka hašišu ale nástraha na ryby. Presvedčilo ich až rozstrihnutie obalu a neznesiteľný zápach „mŕtvoly“, ktorý spoľahlivo vyľudnil priestor v okruhu desiatich metrov odo mňa.


Skôr než som si uvedomil, do čoho som sa to pustil, bola moja výbava naložená na páse smerujúc do lietadla

Cesta do vysnívanej oblasti Lozere, kde sa rybia farma nachádzala, bola spojená ešte s dvomi nepríjemnosťami, ktoré však neboli príliš veľkou prekážkou a po niekoľkých hodinách útrap som konečne pristál na farme v La Canourgue.
Môj pracovný týždeň sa niesol v znamení starostlivosti o pstruží plôdik a násadové ryby. Popri práci som samozrejme chytro získaval informácie o miestnych vodách a tak ku koncu týždňa už nebol problém s výberom vhodnej lokality.
Zaslúžená rybačka na starom kameňolome bola už len dokonalou čerešničkou na torte.
Myslel som si že ma po všetkých tých nepríjemnostiach čo sa mi stali, už nič nezaskočí. Ale hneď druhý deň rybačky ma v skorých ranných hodinách prekvapil francúzsky kaprár menom Bastien. Myslím že pri našom strete bol oveľa viac zaskočený než ja. Okamžite som využil príležitosť, vysvetlil mu odkiaľ som a že mi je ľúto že chytám na jeho mieste, ale vôbec to tu nepoznám a chcem si len zachytať. Jeho reakcia bola viac než prívetivá. S ochotou sa ku mne pridal a vďaka nemu som zažil nezabudnuteľnú výpravu. Pri mojom odchode sme si na oslavu úspešnej výpravy spoločne otvorili fľašu dobrého vína, ktoré Bastien priniesol zo svojho archívu. Vtedy mi prišlo, že tak ako ja, aj Bastien je len človek, kaprár, ktorý chce svoj voľný čas tráviť milovaným koníčkom.
Až vtedy, sám a ďaleko od domova som si uvedomil že nezáleží na tom, z akej krajiny pochádzame, akým jazykom hovoríme či na aké nástrahy chytáme. Záleží iba na tom, že nás spája jedno. Láska ku kaprárine!!!


Aj Bastien je len človek, kaprár, ktorý chce svoj voľný čas tráviť milovaným koníčkom

Podpora mládeže, cesta do budúcnosti

Po mojom návrate na Slovensko mi už bolo jasné, akým smerom sa vydám. Okrem kapráriny mi učarovala cesta vzdelania a tak teraz svoje dni trávim prevažne vysokoškolskými povinnosťami, prácou na hydrobiologickom ústave (ktorú som však momentálne trochu zanedbal :D) a pripravovaním projektu detského rybárskeho táboru, ktorý na slovensku nemá obdoby. Mojim cieľom je priblížiť dnešnej „modernej“ mládeži čaro lovu rýb a dať im možnosť, zažiť nezabudnuteľné chvíle z prírody, aké som zažíval v mojom detstve a aké zažívam doteraz.


Tak ako mi pred niekoľkými rokmi podal pomocnú ruku Miloš, chcem aj ja pomáhať mladým rybárom na ceste za ich snom

Som si istý že moja cesta povedie ešte mnohými miestami, veľa mi dá ale aj zoberie, no vždy bude presne taká, aká ma baví. Dnes keď už si svoj smer cesty určujem sám viem, že tak ako mi pred niekoľkými rokmi podal pomocnú ruku Miloš, chcem aj ja pomáhať mladým rybárom na ich ceste za svojim snom.



Veď kaprárina nemusí byť len o dlhom čakaní...

Autor: Erik Voltemar - ®

Diskuse k článku (8 reakcí)

Přečteno: 8 496x
Průměrná známka: 1.37