Královská prívlač na Cape Code

28.5.2006 - Daniel Digoň

      Ako študent vysokej školy som mal možnosť vycestovať do USA na pracovný letný program. Túto príležitosť som využil hneď trikrát po sebe a hlavným dôvodom nebolo ani zdokonaľovanie angličtiny, či zarobené doláre, ale samozrejme ryby. Americké revíry majú silné čaro, mňa pohltili okamžite a bez opýtania, preto sa v nasledujúcom texte s vami podelím o svoje zážitky a skúsenosti a tiež sa pokúsim urobiť akýsi prehľad najobľúbenejších spôsobov lovu za morom.
      Cape Cod leží v Massachussets, východne od Bostonu - viz mapa. Je to niekoľko sto kilometrov dlhý úzky výbežok pevniny do Atlantického oceánu. Počasie sa v mnohom nelíši od nášho podnebného pásma, prejavuje sa viac vplyv mora, čo prináša častejšie zmeny počasia, vetra, s čím je spojená častá migrácia rýb. Zásadný vplyv na morský rybolov majú prílivy a odlivy, jediným problémom je, že je priam nemožné predpovedať, ktorý príliv ryby prinesie a ktorý nie. Ale to rybačke čaro neuberá, práve naopak, veď koho by bavilo ísť na ryby s tým, že dopredu vie či rybu chytí alebo nie.
      Na konci tohto poloostrova je malé mestečko Provincetown, v ktorom som strávil väčšinu času a ktoré ma podľa miestnych rybárov podnázov „best fishing spot on east coast“, čo v preklade znamená najlepšie miesto na rybačku na východnom americkom pobreží. Táto filozofia má aj logické opodstatnenie, pretože Cape Cod svojou geografickou polohou vybieha hlboko do oceánu a teda všetky ryby plávajúce do zálivu či z neho von musia prejsť okolo jeho špičky. Moje prvé americké skúsenosti s rybačkou boli práve tam. Najčastejšie lovenou morskou rybou na udicu je v týchto končinách takzvaný bass (striper) a bluefish. Striper je niečo medzi naším okounom a candátom, čo sa stavby tela týka, a bojovnosť má ako sumec. Bluefish je povrchová ryba, niečo ako bolen, útočí opatrnejšie, ale bojuje výbušne, podobne ako pstruh. Tieto ryby si ma získali celého, pretože sú ideálnou kombináciou vlastností, ktoré mám na našich rybách tak rád. Ako fanatik do tohto nádherného športu som trávil na pláži, či na lodi dni aj noci bez ohľadu na to, že som pracoval okolo 70 - 80 hodín týždenne, ale takto by sa v tomto prostredí choval asi každý z nás. Niekedy to vyzeralo tak, že z práce som šiel rovno na ryby a ak sa darilo, tak sa rybačka predĺžila až do rána, kedy bolo treba ísť znova do práce, takže na spánok akosi nezostával čas.

      Za hotelom, v ktorom som pracoval, bola postavená umelá hrádza zo žulových balvanov dlhá asi tri kilometre, niečo ako vychádzková cestička cez vodu k majáku. V čase prílivu siahala voda až po jej vrch, pri odlive sa dalo chodiť po piesku. Raz po práci som sa tam šiel prejsť, bolo asi 5 hodín poobede a práve začal odliv. Samozrejme som sledoval vodu hľadajúc nejakú rybku, v tom čase som ešte nevedel, aké poklady tieto vody skrývajú... Sem tam sa mihol húf malých povrchových rybiek, ale nič viac. Prešiel som až k majáku s cieľom urobiť pekné fotky západu slnka. More bolo pokojné, červenalo sa s prichádzajúcim večerom. V takejto melancholickej nálade som sa s vyfotených filmom vracal späť, keď som asi v polovici hrádze narazil na rybára, ako neúspešne pokúšal šťastie. Dal som sa s ním do reči v snahe zistiť viac informácií o tomto pre mňa neznámom revíre. Nebol veľmi zhovorčivý, neviem, či to bolo tým, že som cudzinec a nechcel prezrádzať svoje kúzla, alebo to jednoducho bola jeho povaha. Vypadlo z neho len, že ak chcem vidieť ako chytí rybu, mám počkať pol hodiny. Nemal som sa kde ponáhľať, tak som si vyhliadol pekný kameň a vychutnával si posledné lúče slnka.... Z driemot ma vyrušilo prudké zabzučanie cievky. Na ústach nevrlého Američana sa zrazu vyčaril široký úsmev: „I told you they‘ll come!” (Vravel som ti, že prídu!) Udica sa mu ohýbala pod ťarchou peknej ryby, cievka veselo bzučala – ideálna kombinácia. Vzbudilo to vo mne chtíč, keby som tu tak mal udicu! Po 5 minútach vytiahol prvého stripera, mal niečo cez pol metra a putoval späť do vody. (V týchto končinách nepotrebujete žiadnu povolenku, jediným obmedzením je, že striper musí mať 32 inch., čo je asi 83 cm a denný úlovok je obmedzený na dva kusy.) Vo vode sa medzitým začali zbiehať ryby rôznych rozmerov. Ich tmavé chrbty prezrádzali, že medzi nimi sú kusy aj okolo metra. Nezhovorčivý rybár sa ich snažil nalákať na svojho povrchového woblera šikovným poťahovaním, ale musel sa veľmi snažiť, pretože boli opatrné. Filozofia tejto rybačky spočívala v striedaní prílivu a odlivu. Pri prílive sa voda rozlievala na široké lúky plné zelene – ideálnej obživy pre malé rybky, ktoré sa počas prílivu „pásli“. Ako náhle voda začala odtekať, brala preč aj húfy rybiek. Umelá hrádza z kameňov pôsobila ako sitko, cez ktoré prešli len malé rybky. Kým dravci zostali na vonkajšej strane zátoky, rybky bezpečne hodovali na zaplavenej zeleni. S odlivom sa situácia zmenila. Dravcom stačilo zavesiť sa do prúdu z odtekajúcej vody a filtrovať vodu cez otvorené ústa. Malé vyplavované rybky im samé uviazli v čeľustiach vplyvom silného prúdu.
      Na druhý deň som prišiel na to isté miesto s rádoby udicou, ktorú som našiel niekde na povale. Mala asi meter a pol, detský naviják a silon okolo 0,15 mm, ale nič iné sa mi nepodarilo narýchlo zohnať, tak som nemal na výber. Bola už pokročilejšia hodina, pretože príliv bol o niečo neskôr. Na vodu ticho padal súmrak, voda začínala pomaly odtekať. Hodil som svojho dreveného woblera (tiež z povaly) asi 20 metrov od brehu a začal pomaly navíjať. Žiadny pohyb na vode, ani výpady na moju umelú rybku. Hodím znova, zase nič. Bolo ešte skoro, voda sa len začínala hýbať smerom von zo zátoky. Po asi hodine prehadzovania miest za miestom sa ozval prvý slabý záber. Nasledoval ďalší a ďalší a asi na tretí pokus po zábere prvej ryby sa mi podarilo zaseknúť rybu. S týmto jemným náčiním to bol pekný súboj aj napriek tomu, že mala asi len 30 cm. Krásne som si zachytal, asi za dve hodiny som vytiahol okolo 10 rýb, všetko okolo 30 – 40 cm, ale s ohľadom na jemné náčinie to bola výborná rybačka. S odchádzajúcou vodou ubúdalo aj záberov, tak som sa pomaly začal zberať, zachytal som si vážne dosť. Niekde v tme zalovila ryba hlučne na hladine, tak som hodil woblera tým smerom. Nasledoval prudký záber, ani som nemal čas zaseknúť a už cievka bzučala a bzučala. Po asi pol hodinovom súboji som dostal rybu do vzdialenosti niekoľkých metrov. Vody už bolo veľmi málo a prúd pod hrádzou veľmi silný, pritiahnuť unavenú rybu bližšie bolo s týmto náčiním nemožné, takže som musel zísť do vody. Našiel som si plytké pokojnejšie miesto, ktoré sa stalo ideálnym na dotiahnutie tohto súboja do víťazného konca. Bol to krásny striper, okolo 80 cm a 4 - 5 kg, moja prvá veľká morská ryba. Pustil som ho späť a s pocitom úplného uspokojenia sa vrátil domov...
      Toto miesto sa stalo mojím najobľúbenejším a trávil som tu toľko času, ako to len šlo. Po zakúpení lepšieho náčinia a návnad som sa sem vracal tak často, ako to vhodnosť prílivu dovoľovala. Neskromne si dovolím povedať, že som sa stal špecialistom na túto špecifickú oblasť, úspešne lovil cez deň aj v noci a dával rady Američanom, ktorí si sem prišli zachytať potom, ako ma videli vyťahovať z tejto na prvý pohľad nenápadnej vody veľké kusy. Môj rekord sa pohyboval okolo 100 cm a 8 kg.

      Môj kamarát ma medzitým zasvätil do jeho obľúbených miest, šlo o pláže na druhej strane brehu. Plážová rybačka a jej úspešnosť tiež závisí od momentálneho stavu prílivu, problémom však je, že sa nedá určiť, aký stav je ideálny. Niekedy ryby prídu s prílivom, niekedy zase začnú byť aktívne pri odlive. Každý rybár si musí vytvoriť vlastný barometer a využiť svoje skúsenosti a odhad, ale všetci dobre vieme, že najčastejšie aj tak rozhodne šťastie. Ale dobrému rybárovi šťastie praje a dobrý rybár je jedine skúsený rybár. Na týchto plážach sa chytali trochu väčšie ryby, snom každého sú stripery okolo 30 kg, ktoré sa pošťastia len párkrát za život. Chytá sa prevažne na plávajúce woblery dlhé asi 20 cm a pracujúce pod hladinou do 1 metra, prípadne potápavé gumy, ktoré však pri aktivite rýb veľmi rýchlo miznú z krabičky. Trochu menej obľúbenými sú tiež povrchové poppery, platí zásada, že čím viac čarí vodu, tým lepší. Populárne nie sú len preto, lebo dráždia viac bluefishe než stripery, ktoré sú akosi menej žiadané. Ja som doteraz nepochopil prečo, lebo bluefishe bojujú intenzívnejšie, vyskakujú nad hladinu a ich útok na povrchový popper je balzam pre oči. Viackrát sa mi stalo, že bluefish prenasledovala rýchlo ťahaného poppera aj 30 metrov, z vody do neho vrážala, vydráždená vyskakovala nad hladinu v snahe chytiť ho zvrchu a podarilo sa jej to snáď až na piaty krát pár metrov od brehu. Čo sa farieb týka, tak paleta je veľmi pestrá, ale mne sa najlepšie osvedčili žltá a čierna, pričom žltá je podľa môjho názoru smrtiaca. Háčiky sa používajú veľké a pevné (keďže sa chytajú veľké ryby), preto je nutný silný zásek ako na sumca, štýlom zaseknúť – dotočiť - znova zaseknúť. Plážové rybárčenie má svoje čaro v tom, že sa chytajú veľké ryby. Na druhej strane rybár často nechytí vôbec nič, pretože ryby prichádzajú a odchádzajú v húfoch a v snahe snažiť sa to predpovedať a stanoviť si nejaké pravidlá prídete na to, že sa to jednoducho nedá. Ostáva len pokúšať stále šťastie, a výsledkom sú dni, kedy rybár od neustáleho ťahania ryby za rybou nevládze už ani stáť na nohách. Po potulkách nočnou plážou som objavil jedno miesto, ktoré bolo unikátne a takmer vždy úspešné. Úplný koniec celého Cape Codu, takzvaný Long Point je neprístupný autom a po pláži je to trojkilometrová túra, preto málo miestnych rybárov navštevuje toto miesto a tiež si myslím, že o ňom ani nevedia. Prvý dôvod úspechu spočíva v tom, že tento asi 100 metrov dlhý pás pláže sa po vstupe do oceánu mení na prudký zráz. Ryby teda cez rušné dni oddychujú pri dne a po zotmení sa len zdvihnú ku hladine zachytiť čo najviac potravy, ktorú prinesie príliv. Druhým dôvodom je, že to je úplná špička poloostrova, teda všetka voda, ktorá prúdi do zálivu (a s ňou aj ryby), musí toto miesto minúť. Chodievali sme sem často s kamarátom na lodi a zažil som snáď len jednu rybačku, kedy sme nič nechytili. Jednej veľmi jasnej pokojnej noci som však zažil nezabudnuteľné.
      Po horúcom slnečnom dni sme tesne pred súmrakom vyrazili na more, samozrejme smer Long Point. Hladina bola úplne pokojná, žiadne vlny, žiadny vietor, čo bolo výnimočné, na mori som to predtým nezažil, taká zvláštna atmosféra, akoby niečo viselo vo vzduchu. Dorazili sme na miesto, zakotvili a začali prehadzovať pláž. Ešte pred zotmením som vytiahol pár malých zatúlaných bluefishov, ktoré akoby unavené po horúcom dni ani nebojovali. Zrazu som zbadal, že tesne pri brehu sa hemží nejaká podivná masa. Boli to drobní úhori, normálne sú zavŕtaní v piesku, ale teraz ich niečo vyrušilo, pretože ich tam boli statisíce a boli natlačení tesne k brehu. Znova som nahodil. Po vytiahnutí návnady z vody sa takmer na každom háčiku zmietal jeden maličký úhor. Z toho bolo jasné, že to, čo vidím pri brehu, je všade okolo. To znamenalo len jedno, pod návnadami musí byť masa rýb. Podelil som sa o toto zistenie s kolegom, a šli sme sa pozrieť pomocou echolotu, čo sa dole deje. Čo som tam zazrel, bolo neuveriteľné, akoby sa mu pokazil software. Obrazovka bola posiata čiernymi rybkami a všetko obrovské kusy. Nachádzali sa hneď pod úhormi, len niekoľko metrov pod hladinou. Vrátili sme sa na breh a plní očakávania začali s prívlačou. Povrchové woblery sme vymenili za potápavé gumy, keďže ryby boli nižšie. Po piatich hodoch bez záberu som skúsil potápavého woblera, ale ani ten nepriniesol viac úspechu. Nakoniec som skúsil navliecť niekoľko drobných úhorov na jednoduchý háčik, ale výsledok bol podobný. Ryby, ktoré sme videli, nemali o návnady absolútne žiadny záujem. Bolo to zvláštne, mohlo to byť teplejšou vodou po horúcom letnom dni, ktorá spôsobila pasivitu rýb. Bol práve absolútny príliv. Voda vtedy asi hodinu skoro stojí, a od miestnych rybárov viem, že ryby sú vtedy veľmi pasívne. Tak sme pokračovali v prehadzovaní pláže, miesta za miestom, dúfajúc, že čoskoro dôjde k nejakým zmenám. Bola už tma, keď som začul bzučať kolegovu cievku. Skôr než som sa stihol otočiť jeho smerom, nasledoval úder do mojej udice. Tvrdo som zasekol. Nastalo uvoľnenie. Prišiel som o rybu aj s woblerom. Možno som príliš tvrdo zasekol, alebo bola oslabená šnúra... To v tú chvíľu bolo jedno, rýchlo som nadväzoval ďalšieho žluťáska. Bola jasná noc, skoro úplnek, kolega stále bojoval so svojou rybou, s ohľadom na čas, ktorý tomu venoval, to vyzeralo na peknú rybu. Hneď ako dopadla moja návnada na hladinu, sa okolo nej zčerila voda a zacítil som silný ťah. Tentokrát som zasekol miernejšie, možno vôbec, lebo ťah bol tak intenzívny, že akýmkoľvek protipohybom by som pri nepružnej šnúre rybu stratil. Asi o 15 minút bola moja prvá ryba noci na brehu, krásny bass, 100 cm, 10 kg. Voda v tom čase už vrela. V okruhu asi 100 metrov to len tak hučalo. Telá loviacich rýb sa ligotali v mesačnom svite. Malé úhory nemali kam uniknúť, tak vyskakovali (plazili sa) na breh, kde hynuli. Nahodil som znova, situácia sa takmer identicky zopakovala, tentokrát 10 minút a podobná ryba. Asi o pol hodinu táto šialená aktivita mierne ustala, ryby sa stiahli trochu hlbšie, ale pre rybára to bola stále šou, lebo zábery som mal úplne každý krát, čo som nahodil. Vytiahol som ich za tri hodiny asi 8 - 10 a bol som už celkom vyčerpaný. Na boku a rukách som už mal zošúchanú kožu od razantného a častého zasekávania a pomaly ma to už prestávalo baviť. Ďalší záber, zásek a bzzzzzzzzzzzzz.... a bzzzzzzzzzzzzzz... a bzzzzzzzzzzzzzzzz... nedalo sa to zastaviť. Mal som pocit, že som chytil rybársky čln, ale nikde žiadny nebol. Snažil som sa pribrzdiť cievku rukou, ale neúspešne, len mi to pálilo prsty. Von bolo už asi 150 metrov šnúry, keď ťah zrazu spomalil, až úplne zoslabol a šnúra sa uvoľnila. Začal som rýchlo navíjať, kým sa silon znova napol. Ryba bola stále tam, len sa vybrala iným smerom, našťastie mierne oproti mne, lebo keby to pokračovalo ako pôvodne, nezadržateľne by som ju stratil. Snažil som sa ju pritiahnuť čo najbližšie, využiť, že je nasmerovaná ku mne, pripraviť sa na ďalší výpad. Ten prišiel po navinutí asi 50 metrov šnúry, bol už o niečo slabší a po pár desiatkach metrov sa mi podarilo otočiť rybu svojim smerom. Súboj trval asi 45 minút a ryba to bola skutočne kapitálna. Striper s mierami 31 kg a 131 cm, ryba, o ktorej miestni hovoria, že sa podarí niekomu párkrát za život, niekomu nikdy. Mne sa to za tri roky podarilo, takže sa dá hovoriť o šťastí. More ma obdarilo jedným zo svojich pokladov, za čo mu z celého srdca ďakujem. Po takomto súboji som mal dosť aj duševne, aj fyzicky. Každému by som doprial tento pocit aspoň raz zažiť, keď už od únavy spôsobenej súbojmi s rybami nevládzete ani stáť, ale vo vnútri cítite blažený pocit uspokojenia. Nevravím, že v našich revíroch to nie je možné, ale je to skôr výnimočné. Na Cape Code vám stačí trochu šťastia, trebárs aj toľko koľko som mal ja.
      Na záver cítim potrebu vyjadriť sa k rybárskej časti americkej populácie. Príroda ich obdarila naozaj rybím bohatstvom. Riečne pstruhy. largemountbassy a smallmountbassy, morské stripery, bluefishe, tuniaky... Bohužiaľ ak niečo človek má, neuvedomuje si cenu straty, neváži si. Čo som videl na plážach, by asi vzbúrilo žlč v každom správnom rybárovi. Z 90 % sa americkí rybári správajú k rybám nešetrne a necitlivo. Ak ulovia malú rybu, vrátia ju vode kopnutím a ak náhodou nedokopnú, tak zahynie pár metrov od vody. A najčastejším spôsobom vybrania háčiku je, že sa háčik uchopí do peanu a ryba sa z neho jednoducho strasie a potom sa do tej vody kopne. Ak je náhodou ryba veľká, tak si ju pravý americký rybár prišľapne hneď za hlavou a háčik peanom nie vyberie, ale vytrhne. Prípadne ak to ide ťažko, tak si čeľusť ryby nareže. A takúto poranenú rybu zase kopne vode. Naozaj kruté, ale pravdivé. A keď k tomu máte nejakú pripomienku, tak na vás nechápavo pozerajú akoby ste padli z jablone. „It’s only a fish!“ (Veď je to LEN ryba!) Ale bez tej ryby by sme LEN sedeli doma a nemohli žiť týmto krásnym Športom, Vášňou, Závislosťou. Lovu zdar!