Spomienky a sny

- Jozef Daňo

      Keď mám v práci trochu času, tak si na rybárskom serveri „mrk.cz“ prečítam nejaký článok, ale častejšie si niekoľko článkov stiahnem na disketu a večer, keď je už doma kľud si ich poležiačky v notebooku prečítam. Väčšina článkov je zameraná na nové rybolovné techniky, rybárske náradie, krmivá a kŕmenie, „zlepšováky“, drobné pomôcky, lokality atď., ale málo sa stretávam s príspevkami o „duši“ športového rybára, teda čo pociťuje - prežíva rybár od nákupov náradia, krmív, nástrah až po rybačku, ktorá sa stane svojim spôsobom výnimočnou. Zaujíma ma či aj iní rybári, tak ako ja, vnútorne prežívajú čas pred rybačkou, ako vnímajú prostredie a pocit víťazstva nie len nad zdolanou rybou, ale aj tak trochu nad sebou samým, že dokázali splniť svoje rodinné a profesné záväzky a získať trochu voľného času na rybačku. Mám dostatok skúsenosti s písaním len vedeckých a odborných príspevkov a z toho dôvodu prosím čitateľov o určitú zhovievavosť. V tomto literárnom odbore je to moja prvotina.

      V práci dokončujem článok o ekonomických možnostiach chovu pinzgauského dobytka na Slovensku, konzultujem odbornú terminológiu, interpretáciu riešení extrémov nákladových rovníc s vydavateľom, nachádzame prijateľné „lopatistické“ textové riešenie, sadám k počítaču a mailom posielam článok do redakcie. Dnes je piatok a celý týždeň som sa snažil profesne pracovať ako „včelička“ tak, aby som týždeň ukončil v spokojnosti a pokoji. Od štvrtku rána však všetky kolegyne, kolegovia vedia, že som „nažhavený“ na piatok poobede a večer.

      Dôvodom bola nová 390 cm dlhá trojdielna „mečka“ s hmotnosťou 202 g, ktorú som už napriek udicami zapratanej obývačke a manželkynemu komentáru znovu prikúpil. K novej udici pravda, ako to už býva, aj veľmi ľahučký navijáčik (180 g), nakoľko naviják SAHARA 3000 HS GTE sa mi zdal na túto jemnú a ľahučkú udicu ťažkým. Pri kúpe obchodníci mi ponúkli test na zlomenie tejto udice, ale odmietol som, nakoľko jej skutočné schopnosti som chcel otestovať až priamo pri vode.

      Týmito riadkami chcem povedať, že nákup kvalitného a pekného rybárskeho náradia vytvára vo mne vždy pocity detskej radosti a súčasne zvedavosti. Už od prvého bambusového biča za 11 Kčs a navijaku za 5 Kčs až po tú poslednú udicu a šesť ložiskovú titánovo-hliníkovú veľkosťou - „zápalkovú škatuľku“. Dúfam, že v týchto pocitoch zachovania si detskej radosti aj v dospelosti nie som jediný. O tom čo sa stalo v ten pamätný piatok navečer ešte v roku 2004 budem asi písať podstatne neskoršie, nakoľko ma napadá množstvo myšlienok spomienok.

      Myslím si, že by som čitateľovi mal najprv povedať kto a čo som, potom popísať hybné momenty, ktoré ma viedli ten piatok na určité miesto oddýchnuť si, aké rybárske sny boli a sú ukryté na tejto lokalite. Len potom bude môcť čitateľ posúdiť moju rybársku dušu a zamyslieť sa nad mojim zážitkom a iným pohľadom sa pozrieť aj na vlastné zážitky z rybačky. Myslím si, že športový rybolov by mal robiť človeka lepším, ak ten rybolov je skutočne športový.

      Od ranného detstva som poznal čaro športového lovu rýb, pamätám čisté a neregulované rieky (hlavne rieku Nitra), mŕtve ramená, chovné rybníky, ale aj časti tokov riek Dunaj, Ipeľ, Váh atď.. Otec, ale aj starý otec ma vždy učili, že rybársky šport má v prvom rade prinášať zábavu, teda človek sa má pri chytaní „pohrať“ s rybou, oddýchnuť si od každodennej práce (dnes každodenných stresov), a že tou športovou časťou je preukázanie rybárskych schopností rybára, t.j. schopnosti vyhľadať a zdolať aj väčšie, resp. veľké ryby jemným náradím. V neposlednom rade ma učili k starostlivosti a pravidelnému ošetrovaniu rybárskeho náradia Možno táto výchova sa podpísala pod pocit veľkej radosti a zvedavosti z každého novokúpeného prútu, navijaku, ale aj rôznych drobnosti. Keď to tak zoberiem, tak tu je niekde aj jeden z dôvodov prečo píšem tieto riadky zamerané na spomienky a sny nie len na lov rýb, ale všetko, čo so športovým rybolovom súvisí..

      Ako športový rybár mal som to šťastie, že určitú dobu som sa profesne podieľal na výskume v Ústave rybárstva a hydrobiológie. Sedem rokov štúdia rastu kapra, prijímania potravy a ekonomiky chovu zanechali vo mne nie len množstvo poznatkov, ale aj zážitkov zo zdolávania hlavne kaprov. O týchto lovoch však ako športový rybár nerád rozprávam a píšem, nakoľko sa pracovalo na lokalitách bežnému rybárovi nedostupných a jednoduchých z hľadiska rybolovnej techniky. Z môjho pohľadu sa jednalo o profesný odlov (bez agregátu), teda nie športový rybolov aj keď z mojej strany som sa vždy snažil o odlov na jemné náradie. Odlovom kaprov sa získaval materiál na morfometriu, sledovanie odhad prírastkov, ekonomiku chovu kapra, teda kapry sa museli chytať, merať (päť telesných mier), odobrať šupiny na výpočet prírastkov a púšťať späť do vody - bola to moja normálna vedecká pracovná náplň. Jedno mi však tento výskum dal. Ako ekonóm-biológ som došiel k záveru, že ak človek chce „z vody“ (z prírody, chovu zvierat, atď.) zobrať jednu celú, tak najprv musí do nej dať aspoň o jednu desatinu viac, aby tým kompenzoval prirodzené biologické straty. Myslím si, že takto nejako možno ľudovo interpretovať pravidlo zachovania rovnováhy biologického, resp. prírodného prostredia.

      Posledných päť, šesť rokov ako športový rybár nedisponujem voľným časom a som jeden z tých, čo si môžu dovoliť vychádzku k vode len cez víkend a aj to na 2-6 hodín. Napriek minimu času, ktorý trávim aktívnou rybačkou, vnútorne som priamo pri vode takmer každý deň, možno aj vďaka MRK prežívam niečo viac, a to je čítanie, štúdium a následné veľké očakávanie budúcej vychádzky. Vždy sa mám na čo tešiť, môžem sledovať vodu aspoň cestou z práce, nadránom a neskoro večer s pedantnosťou príslovečnou vede pripravujem víkendové detaily od výberu krmív, nástrah, udíc až po veľkosti háčikov na náväzcoch.

      Ani jednu minútu strávenú pri vode nechcem venovať už iným činnostiam ako je aktívna rybačka. Myslím si že Tí, ktorí ešte majú, resp. už majú dostatok času (dôchodcovia) vysedávať, tráviť dovolenky alebo celé obdobia pri love kaprov, sumcov atď. sú trochu ukrátení, keď nepoznajú tieto drobné, ale o to emotívne silnejšie radosti profesionálne vyťaženého človeka - športového rybára.

      Na miestnych vodách v popisovanom roku ma neprenasledovalo nejaké väčšie šťastie. Na nitrianskych štrkoviskách som síce ulovil svojho rekordného perlína (43 cm), ktorý mi pri love na plávanú s napätým vareným cícerom strhol z racožiek kvalitný trojlibrový teleskop. Väčšie kapre a v jednom prípade amúr (ale už parádny „dedko“), mi uviazli v hustých pobrežných porastoch a ekonomickým prínosom rybačky bola zlomená špička na 3,50 lbs teleskope od toho istého výrobcu. Táto vychádzka, ktorú trochu širšie popíšem, pred tým pamätným piatkom ma vyšla draho, ale predsa budem na ňu v dobrom spomínať.

      Záber na plávanú (kukurica + cesto = „trhanec“) mal som tesne pred polnocou a po záseku som si myslel, že mám na palici jedného z tých starých sazanov, ktoré tam boli experimentálne napúšťané Vysokou školou poľnohospodárskou v Nitre ešte v prvej polovici sedemdesiatych rokov. Nikde na poloostrove štrkoviska Branč, kde som lovil nemal žiadny rybár čln, takže udicu som dal do rúk kolegovi, vyzliekol sa do naha a pri baterke začal čistiť dlhou drevenou vidlicou pobrežnú partiu od hustého porastu. Amúra sme niekoľko krát dotiahli na 3-4 m od brehu, ale posledný meter rastlinnej steny som už nebol schopný vyčistiť, nakoľko hĺbka bola nad 180 cm. S udicou vysoko vo vzduchu, po ramená vo vode som sa pokúšal voviesť amúra do podberáku, ale ešte stále mi chýbal jeden jediný meter. Povolil som brzdu a podal udicu na breh a kolega rybár nechtiac pritiahol brzdu silnejšie. Pri ďalšom výpade amúra praskla a zlomila sa špička prútu. Nakoniec som dobojoval márny boj s amúrom sám. Po ramená vo vode som ho doviedol k poslednému trsu rastlín a dlhou palicou som sa snažil trs rastlín na dne uvoľniť. Pri „šibrinkovaní“ s koncom vidlice medzi rastlinstvom som pravdepodobne uvolnil amúrovi háčik z tlamy. Do vzduchu vyletel splavok s olovkami a háčikom, na chvíľu zostalo ticho a potom nasledovala kombinácia rád a nadávok od kolegov rybárov, čo som mal, a čo nie urobiť. Všetci zostali vyvalení, keď som im povedal, že za tých 40 minút strávených s tým amúrom sa idem z vďaky k Pánu Bohu v prvom rade pomodliť, potom prezriem poškodenie špičky udice a hotovo. Ráno pôjdem za mojím obchodníkom a dám si špičku udice opraviť. Nič som neulovil, utrpel som finančnú škodu cca 500 Sk a predsa to bol jeden z mojich najpeknejších zážitkov v minulom roku.

      Ten spomínaný piatok od ukončenia a zaslania odborného textu vydavateľovi som v duchu zvažoval pre a proti medzi riekou Nitra a našim experimantálnym rybníčkom. Neviem z akého dôvodu som sa rozhodol pre náš malý trojhektárový, maximálne 450 cm hlboký, nebeský rybník, ktorý sa nachádza hneď vedľa nášho experimentálneho hospodárstva. Experimentálny rybník (rybníček) je dnes vďaka nedostatku peňazí a nezáujmu „rozhodujúcich“ ľudí vo veľmi zlom stave. Má to však aj svoju výhodu - nikoho nepriťahuje, nie je to už tzv. „panská voda“ z konca osemdesiatich a začiatku deväťdesiatych rokov. Z jednej strany straší a odpudzuje čierna skládka, ktorá chvála Bohu nie je toxická, druhá strana po zmene majiteľa pozemkov je zarastená a ťažko dostupná. Posledné násady sme do tohto rybníka dávali ešte v roku 1987, vtedy bola aj naposledy definovaná vysoká úživnosť rybníčka, štruktúra obsádky (vysoký podiel karasa striebristého, nedostatok predátorov šťúk a zubáčov) a optimálne možnosti na reprodukciu kapra klasickou staročeskou metódou. Obsádka bola doplnená kaprom K3 a niekoľkými desiatkami šťúk, zubačov (150-500 g) a sumcov v hmotnosti 3-5 kg. Začiatkom deväťdesiatych rokov bol rybníček eldorádom pytliakov, nakoľko domáci pracovníci ústavného experimentálneho hospodárstva neboli schopní rybníček ustrážiť. Dodnes však každý rok noční vrátnici ulovia niekoľko peknejších kaprov z tej lepšej vyššej hmotnostnej kategórie (nad 5-8 kg), ale vždy na silóny 0.40-0.45 mm, ktoré ja označujem ako „lodné laná“.

      Z tých starších takmer dvadsať ročných kaprov tam zostala už len hŕstka, ale o to príťažlivejšia pre skutočného športového rybára. Nikdy som nelovil na tomto rybníčku silónom silnejším ako 0.30 mm, aj keď kvalitným, a aj tak som nikdy nezdolal kapra väčšieho ako 2 kg. Vždy som kaprov vrátil späť do vody a keďže to trvá už nejakých desať rokov mali by tam byť už trofejné ryby. Peň vŕby na zatopenej lúke, ktorý je dnes súčasťou pobrežnej partie môjho stabilného fleku, býva pravidelne „poslednou“ zastávkou takmer každého môjho stredného a väčšieho úlovku. Každý rok na jar tvrdohlavo lovím v pobrežných partiách (hĺbka cca 60-80 cm) a takmer každý rok vidím na vlasci 0.16-0.22 mm krásavcov, ktorých stratím niekde v strede rybníčka, alebo na „poslednej zástavke“-vŕbovom pni. Extrémna obtiažnosť tejto vody je v tom, že stredom rybníka sa tiahne pôvodný jedenapol až dva metre široký potôčik, okolo ktorého rástli vŕby a jelše. Pri posledných úpravách som nedovolil vytiahnuť tieto uschnuté stromy, ale ani pobrežné a nechal som ich ako prirodzené stanovište pre práve nasadených zubáčov a sumcov. Nakoľko na rybníčku je dnes len málo legitímnych lovcov, tak každý z nás má svoje vysedené stabilné miesto, ktoré sa spravidla cudzí neobsadzuje, len v prípade hosťovskej rybačky sa obsadzuje susedné miesto ak je voľné. Rovnako každý sám si kŕmi, upravuje miesto na lov a minimálne využíva iné stanovištia.

      Ja tam chodím v prvom rade oddýchnuť si, sedávam naproti čiernej skládky, ktorú v lúčoch zapadajúceho slnka mnohokrát nie je ani vidieť, resp. obzor svojich očí si „nastavím“ len na vrcholy zatopených stromov, teda vnímam len to čo je do stredu hladiny. Pritom vždy mám úplnú istotu, že sa zaručene pohrám s malými kaprami a karasmi. Ako kardiák po rozsiahlom infarkte myokardu tým obmedzujem aj moje fajčenie, nakoľko pri love niet kedy si zapáliť. V kútiku duše však stále čakám, že nie len chytím, ale aj zdolám na jemné kvalitné náradie aj toho vysnívaného kapitálneho kapra. Napríklad toho, čo sa mi vypal predminulý rok (odhad šírky chvosta cca 20 cm), alebo toho na hrádzi, čo sa kolegovi nevmestil do 80 cm podberáku, alebo toho, čo som mal na 420 cm „mečke“ viac ako pred piatimi rokmi na Veľkú noc, ale na silóne 0.16 mm a malom háčku číslo 10.

      Ten rok bola Veľká noc neskoršie a počasie už bolo príjemné, slnečné, pomerne teplé okolo 22OC a poobede som sa vybral s priateľom a jeho vnučkou pozrieť sa na rybník s tým, že si malá bude môcť pobehať po lúke a mi sa pohráme s kapríkmi a karasmi. Každý sme si zobrali jednu udicu na plávanú a narýchlo som urobil cesto z chlebovej striedky. Keď sme sa blížili cez lúku k brehu, tak som na „našej“ slnečnej strane uvidel kaprov celkom pri brehu slniť sa v hĺbke 40-50 cm. Rozbalil som udicu asi päť metrov od brehu, nahodil tak 2 m ďaleko do vody za kaprov a pomaly poťahovaním pritiahol plavák na 50 cm od brehu. Záber bol v tom istom momente, ale zásek mal za následok studený pot na mojom čele. Pocítil som, že na 5 g špičku 420 cm teleskopu, 0.16 mm vlasec a háčik číslo 10 som zapal ako sa hovorí „koňa“. Prvých desať-pätnásť sekúnd som počúval len zvuk brzdy a „modlil sa“ za skutočnú pevnosť novinky trhu - vysokomodulovaných molekúl uhlíka a kevlaru špičky udice. Po tridsiatich metroch prudkého výpadu sa mi kapra podarilo zastaviť a po chvíli otočiť. Táto strana brehu rybníčka je mierne klesajúca lúka s vrstevnicovými schodmi, ktoré sú zostatkom medzí pôvodných políčiek súkromníkov. Kapor začal kopírovať do šírky každý schodík dna, až som ho priviedol tak na 2 m od brehu. Tu pri druhej otočke mi ukázal chvost a znovu sa vydal na púť medzi zatopené stromy do stredu rybníčka. Mal som vlastne šťastie, lebo skôr ako mohol zamotať uvoľnený vlasec do koreňov sa z malého háčika vypal. Poznám veľa rybárov, ktorí by v tomto momente zahrešili, pri použití adekvátneho náradia asi aj ja, ale pri jemnom love na plávanú som povedal „... chváľa Bohu ...“ a dodnes viem mnohokrát precítiť ten krásny zážitok.

      Moje stabilné stanovište na tomto experimentálnom rybníku je na mierne klesajúcej lúke, prvých 20-25 m (pokračovanie lúky) je dno pevné hlinité a vlastný flek mám na 5 m širokom úseku pobrežia. Na takomto ideálnom lovisku je možné aj pri minimálnych rybolovných schopnostiach položiť si kapra na bok, resp. ísť 4-5 m po prvý schod do 60 cm hĺbky s podberákom a rybu takto vyloviť. Bohužiaľ nedostatok voľného času ma donútil chodiť s jednou udicou a malou taškou, ktorú dávam do kufríka na mojom mopede Korádo a podberák na tento rybníček nenosím.

      Minulý rok ryby nebrali ani na iných revíroch, takže podľa stôp okolo rybníka chodíme tam na ryby asi traja. Prvý je kolega, ktorý na tej relatívne „peknejšej“, príjemnejšej strane s celou rodinou cez víkend griluje a organizuje rodinné preteky v love kapríkov a karasov. Druhým je náš dôchodca, bývalý zamestnanec experimentálneho hospodárstva, ktorý pravidelne berie ceny na rybárskych pretekoch a o ňom sa hovorí, že pozná túto vodu najlepšie. Posledným som ja, aj keď minulý rok som nevenoval nejakú zvláštnu pozornosť ani tejto lokalite. Skrátka v tom roku nebolo toľko voľného času ako inokedy. V rokoch keď som kŕmil veľkými varenými zemiakmi 6-8 týždňov, tak som dotiahol aj tých väčších kaprov na 4-6 m k brehu, aby ich bolo možné loviť na ľahkú plávanú (splavok do 2 g). Klasické krmivo (väčšinou granule pre iné druhy hospodárskych zvierat) pozbierajú v malej hĺbke malé kapre a karasy skôr ako tam väčšia ryba príde a preto sa musí kŕmiť objemnejším krmivom od priemeru 25 mm.

      Z toho dôvodu minulý rok som chodil na náš experimentálny rybníček skôr len oddychovať pri love karasov a malých kaprov, resp. testovať nové náradie, silóny, háčky a iné príslušenstvo. Domáci (náhodilí) rybári, hlavne noční strážnici tam chytajú na silóny od 0.35 mm, resp. na šnúry. Moje dôvody vychádzok na túto lokalitu bývajú často pragmatické. Napríklad celý august tohto roku by som presedel pri rieke Nitra, aby som počul hlas (signál) nového signalizátora. Na tejto vodičke začal nový signalizátor pípať dvadsať sekúnd po nahodení lisovaného rožka a vôbec mi nevadilo, že neskoršie na pelety 18 mm naviazané na vlas som ulovil 25 cm karasa. Nedostatkom tejto vody je nemožnosť testovania menších (priemer do 20 mm) návnad a nástrah, nakoľko rybníček je prehustený hlavne karasom a ryby sú tam takmer vždy pri chuti. Za posledných pätnásť rokov som tam zažil maximálne päť dní, v ktorých ani tato premnožená, prehustená populácia nejavila žiadny záujem o potravu.

      Ten piatok okolo desiatej ma už niečo ťahalo domov, ale vydržal som byť v práci do dvanástej. Za tie dve hodiny som si napísal, čo v rýchlosti zbalím a rozhodol sa, ktorú udicu si zoberiem do páru k novokúpenej „mečke“. Rozhodol som sa pre trojlibrový kaprársky teleskop z materiálu IM 6, s tým, že ako nástrahu dám dve 20 mm pelety alebo boile „na panáčka“, ktoré mám doma pripravené na náväzcoch. Novú jemnú udicu budem najprv testovať na karasoch a kapríkoch a preto som naviazal háčik číslo 8 a ako nástrahu vybral z chladničky cesto a kosťákov. Konečne prišla tá chvíľa a ja som naložil tašku s náradím do kufríka Koráda, prehodil cez hlavu púzdro s udicami a vydal sa na necelých 6 km, ktoré delia moje bydlisko od experimentálneho rybníka. Po nahodení udice na ťažko (dve 20 mm pelety) som došponoval z môjho pohľadu „bezpečný“ vlasec 0.25 mm a zapol signalizátor. S pocitom radosti, rozkoše a vlastníckej hrdosti rozbalil novú udicu a plný úžasu (ľahkosť) a radosti (vlastníctvo) rýchlo nasadil pomocou vlastného zlepšováku 2 g angličáka a prvý krát nahodil na 6-7 metrov do hĺbky 60-80 cm. Jemnosť, ľahkosť a neznáma akcia prútu ma donútila niekoľko krát pokusne nahodiť iným smerom, aby som získal v rukách cit, pre takú jemnosť. Prvé zábery na rodinné krupicové cesto vylepšované experimentovaním a konzultáciami s kolegami z laboratória výživy hospodárskych zvierat som nezasekol správne. Nová udica mala úplne inú akciu, teda potrebovala aj inú energiu a smer záseku v porovnaní s kvalitnou HI-TECH kevlarovú feederku s mäkkou špičkou, na ktorú som dovtedy lovil na ľahkú plávanú. Feederka mala v porovnaní s novou „mečkou“ relatívne pomalšiu reakciu, bola tvrdšia, aj keď do tej doby bola mojou „najrýchlejšou“ udicou. Viem, že pre čitateľa je ťažké si predstaviť popisované akcie udíc, nakoľko nepíšem o značkách, takže si nemôže urobiť predstavu podľa vlastných skúseností. Po desiatich minútach som však zasekol prvého, asi 20 cm kapríka, ktorý po dotiahnutí brzdy ohol prút viac ako som bol zvyknutý. Po tridsiatich minútach som sa už vyžíval pri zdolávaní karasov a kapríkov do 500 g. V tom čase som sa rozhodol zbaliť udicu na ťažko a dať si prvú fajčiarsku prestávku, mečku som položil do racožiek. Pri fajčení mi padli oči na lúčnych koníkov, ktorí napriek pokročilej vegetačnej dobe ešte veselo skákali z trsu trávy na druhý. Vtedy ma napadlo, že jedno leto pri pokusných odlovoch kaprov som v „hluchom“ období cez obed používal lúčne kobylky ako nástrahu na lov kaprov. Uvoľnil som jednu tubu od liekov, ktoré musím nosiť so sebou a chytil pár väčších lúčnych kobyliek.

      Prvá nahodená kobylka sa veľmi nenamočila a rýchlo skončila v ústach stále hladného karasa, na poškodenú som navliekol novú, čerstvú kobylku a zase po pár sekundách som vylovil kapríka. V plytkej vode sa dajú chytené ryby šetrne vypínať a vracať do vody. Na zbytky dvoch kobyliek som len cez stred telíčka napichol tretiu a nahodil za hranicu prvého terasového zlomu dna, takže kobylky plávali 20-25 cm nad dnom. Po chvíli sa v smere vĺn začala anténka splavku potápať a myslel som si, že nástraha narazila na nejakú haluz, ktorú deti hodili do vody a vietor ju zatápa. Keď sa anténka splavku stratila zdvihol som udicu, aby som znovu nahodil. Prvý moment bol „... háčik sa zasekol o nejakú väčšiu haluz ...“, bočným pohybom som chcel háčik uvoľniť, ale v zlomku sekundy sa prút ohol do tvaru "U" a vo vode som uvidel vír ako pri spúšťaní turbíny na hydrocentrále. Prvé čo ma napadlo nebolo príliš rybárske „... pane Bože len nech to nie je veľký kapor ...“ lebo; ak mi nedoláme, tak mi zauzľuje tú novú jemnú udicu. Reklamným sloganom o kvalite prútu, o jeho veľkej pevnosti, kvalitách spojok som ako vedec, teda prirodzený, profesiou poznačený skeptik, príliš nedôveroval a o slovách priateľov, ale obchodníkov „... o nezničiteľnosti ...“, ktorí mi udicu predávali, som si myslel svoje „... žijú z toho, čo predajú ...“. Titánová cievka maličkého len 180 g navijáčika -„osemnástky“ sa točila neuveriteľne rýchlo, snažil som sa pribrzďovať na úkor udice a napriek tomu, že som mal k dispozícii takmer 100 m ružového 0.185 mm silónu. To som si však v tých momentoch neuvedomoval. V duchu som ľutoval za navijákom Shimano s bojovou brzdou, ktorý som dal dolu z udice, lebo sa mi zdal na túto udicu „ťažký“

      Výpad kapra bol prudký energický, ale nie tak dlhý ako som si počas tých niekoľko sekúnd myslel. Veľmi rýchla rotácia malej cievky 0.18 mm navijáku pomýlila môj odhad vzdialenosti. V skutočnosti si kapor vybojoval nejakých 25-30 m priestoru a k najbližšiemu koreňu v strede mu stále chýbalo ešte nejakých 20 m. Zatiaľ udica bola maximálne ohnutá, ale držala a podvedome som cítil, že tento ľahučký technologický zázrak v sebe skrýva ešte rezervu, ako sa hovorí „... na horšie časy, ktoré určite prídu ...“

      Zaseknutý kapor začal pri dne „korzovať“ zo strany na stranu v hĺbke cca 250 cm. Pohybom kopíroval jeden z posledných terasových skokov pred korytom pôvodného potôčika. V duchu som spočítal, že k tomu, aby som ho uvidel, pokiaľ sa mu „neuráči“ ukázať sa v stredných partiách budem musieť kapra „previesť“ cez nejakých 5-6 terasových zlomov. Zo skúsenosti som vedel, že najbojovnejší bývajú práve pri zmene terasy smerom k brehu. Keď sa mi upravil tep, tlak a stabilizovalo srdiečko oprel som sa do udice, aby som kapra dostal o jeden stupienok bližšie.

      Začal som „pumpovať“ udicou, ale už s väčšou dôverou v materiál a odvahou. Prstami pravej ruky som ešte jemnejšie reguloval brzdu až do momentu, kedy som pocítil miernejší odpor kapra. V tom okamihu som intuitívne pocítil, že ak sa ešte viac opriem do udice a prstami viac pribrzdím cievku, tak zdvihnem (pripumpujem) kapra o jednu terasu bližšie k brehu. V tých sekundách som už nemal strach o udicu - bola fantastická nech to dopadne ako chce, ale o pevnosť silónu 0.185 mm. Miesto uviaznutia háčika v papuli po nasatí nástrahy bolo v tom okamihu zrazu tiež veľmi dôležité. Ak sedí háčik číslo 8 pevne v papuli, tak budem mať šancu pritiahnuť kapra bližšie, aby som aspoň uvidel aký je „fešák“. Bude to však chcieť ešte veľa času, trpezlivosti, energie, umenia a hlavne šťastia.

      Kapor pravdepodobne tiež pocítil že stratil jednu „obranných“ línií a prudko vyrazil po vyššej, ale k brehu bližšej terase. S tvrdohlavosťou valašského barana, začal doľava - doprava kopírovať dno terasy a za žiadnu cenu sa nechcel odpútať od dna. Anténku plaváku som stále nevidel Držal som maximálne ohnutú udicu a dával pozor, aby sa nedostal hlbšie. Z ťažko vybojovaných 2-3 metrov som nechcel stratiť ani centimeter. Nakoľko tento rok bol u nás chudobnejší na zrážky poklesla hladina a tým sa uvoľnilo 1.50 m široké pobrežie, po ktorom bolo možné chodiť hore-dolu v dĺžke 20 m. Na tejto možnosti som neskoršie založil svoju ďalšiu taktiku a stratégiu. S maximálne ohnutým prútom do "U", prstami na cievke navijaku som chodil s kaprom hore-dolu a dúfal, že po nejakom čase kapor urobí ďalšiu chybu a jedným obratom spojeným s pumpovaním ho dostanem tak na 15 m od brehu. Takouto taktikou mal som reálnu možnosť dotiahnuť kapra na poslednú, najširšiu terasu s hĺbkou 60-80 cm Do šírky bude môcť chodiť koľko bude chcieť, pritom by sa mal podľa toho, čo mu povolím aj unavovať. Už po prvom obrate kapra som sa rozhodol, že novú udicu otestujem na maximum. Kapor na háčiku dával k tomu všetky predpoklady. V duchu som rozmýšľal, ako bokom (bez vedomia manželky) znovu zarobím okolo 5 tis.Sk, ktoré budem potrebovať na kúpu rovnakej novej „mečky“ v prípade, že táto nevydrží. V každom prípade som chcel mať túto udicu v svojej rybárskej výbave.

      Po dvadsiatich minútach boja s neznámym bol som už presvedčený, že je možné s touto „mečkou“ vybojovať aj víťazný boj s väčším kaprom. Udica teda už u mňa vyhrala, teraz bol rad na mne, aby som dokázal, že som jej ako športový rybár hodný a dokážem s takouto udicou narábať. Stále som si v duchu opakoval, že chce to rybolovné umenie, skúsenosti trpezlivosť, dôveru v náradie a .... „štastie“. Teraz som ocenil skúsenosti z obtiažneho zdolávania väčších mrien na rieke Nitra a Ipeľ na jemnú, vtedy ešte najľahšiu feederku s jemnou špičkou. V jednom prípade na rieke Ipeľ som kričal už o pomoc, nakoľko som si myslel, že som zapal sumca, ale úlovkom bola 76 cm mrena.

      Po ďalších štyroch alebo piatich minútach „korzovania“ s kaprom po bývalom políčku, na ktorom sa pred zatopením pestoval pásik jačmeňa alebo inej plodiny (teraz zatopenej terasy) začal ťah kapra oslabovať a ja som sa začal pripravovať k ďalšiemu manévru na pritiahnutie kapra, ale na opačnej strane bojového poľa. Na týchto miestach smerom k hrádzi rastie do hĺbky 60-80 cm oblúkovitý (konvexný) pás rákosia a sprievodných rastlinných druhov. V momente, keď som sa chystal kapra otočiť a pritiahnuť na bližšiu terasu rozbehol sa smerom proti mne k výbežku rákosia. „... Je to špinavý prešibanec a kurevník.. .“, pomyslel som si a s obtiažami rýchlo natáčal uvolnený vlasec tak, aby som s ním nestratil kontakt. Dnes už neviem povedať, čo ma viedlo k tomu, ale keď bol kapor pri rákosí povolil som viac brzdu. Nasledovalo zvírenie vody pri otáčke kapra a ďalší výpad do hlbšej vody v strede rybníka ku koreňom. Ešte šťastie, že kapor unikal šikmo a nie kolmo, takže ku koncu úniku som ho vlastne mal tam, kde po prvom zaseknutí, ale na opačnej strane predposlednej terasy. Neviem prečo, sa neťahal doprava, kde je najhlbšie, ale doľava smerom k ústiu štyroch prameňov, kde bola voda okolo 1,50-1,60 m. Robí to väčšina zaseknutých kaprov a dôvodom bude, aspoň podľa detí, ktoré sa tam v lete kúpu, množstvo prekážok na dne.

      Všetko zatiaľ držalo - udica ohnutá viac ako som bol zvyknutý, ale v poriadku, maličký navijáčik tiež asi zvládol ten nápor, kapor musel byť dobre zapnutý, lebo mal veľa možností na vypnutie. Slabou stránkou v súboji s kaprom som začínal byť ja, nakoľko ten nekonečne dlhý (lebo tak sa mi zdal) boj ma už začínal unavovať. Mal som sucho v ústach, zrýchlený tep a tlak pravdepodobne tiež poriadne vysoký, lebo som zreteľne cítil pulzovanie krvi v krčnej tepne. Musel som sa nutne kardiácky stabilizovať, aby som mohol ďalej s kaprom bojovať, resp. aby ma neklepla „pepka“ (infarkt), keď ho s Božou pomocou predsa len dostanem. Kapor po dosiahnutí predposlednej terasy tiež nebol nejako extrémne bojovný, križoval terasu zľava doprava a tých 2-3 m, čo získaval pri otáčaní som vzápätí pomerne ľahko získal späť. Začal som rozmýšľať a zároveň veriť, že ten posledný extrémne silný výpad bol možno jeho posledný a aj kapor, tak ako ja, má už toho dosť. K brehu, resp. na prvú terasu s hĺbkou do 50 cm mi chýbali tri 20-40 cm vysoké terasy, ktoré sú na jednej strane užšie a širšie na tej smerom k hrádzi.

      Náradie (udica a navijak) už nad tým velikánom zvíťazilo, lebo obstálo v extrémnych lovných podmienkach, kapor už tiež zvíťazil, lebo sa dostal tam kde bol pred 35 minútami, jediným zatiaľ porazeným, som bol ja a nechcelo sa mi s tým zmieriť. Vedomie, že ešte nič neskončilo, že som ešte nič nestratil ma ukľudňovalo na toľko, že chvíľami som si v duchu hovoril, tak akoby som bol vonku s našim bradáčom „... teraz nevenčíš svojho krásneho psa, ale parádneho tvrdohlavého somára ...“ a za chvíľu budeš musieť ísť s ním „domov“- do plytkejšej vody. S prstami na cievke som začal pomaly kapra „pumpovať“ a získaval som nejaké metre, ale vždy nasledovala kontra a vzdialenosť medzi mnou a kaprom sa znovu stabilizovala. Po niekoľkých pumpovaniach a kaprích kontrách som cítil, že výpady kapra sú slabšie a slabšie. Keď som dostal kapra do ľavej strany terasy rozhodol som sa trochu zariskovať. V týchto miestach sú rozdiely medzi terasami najmenšie, takže to bolo najvhodnejšie miesto pre dlhšie pumpovanie. Bočným pumpovaním som kapra dostal na 10 m od brehu a tak ako som predpokladal začal sa ťahať smerom k rákosiu. Musel bojovať o každý meter šírky, ale nepustil som ho ani o chlp hlbšie. Kým sa vlastnou energiou pritiahol k výbežku rákosia bol už unavený a jedným obratom v kombinácií s trojitým pumpovaním som kapra dostal do hĺbky 40-80 cm podľa toho, či bol na ľavej (plytkejšej), resp. pravej (hlbšej) strane. V tom momente som nad kaprom vyhral aj ja, ale hlavne nad sebou. Už od začiatku boja, ktorého výsledok stále nebol právoplatný, som rozmýšľal, čo urobím ak toho kapra zvládnem.

      Ideálne by bolo odfotiť, zvážiť, zobrať telesné miery a dve šupiny na určenie veku a prírastkov v jednotlivých rokoch a pustiť do vody. Na moje volania mobilom som nezískal nič a „domorodci“ nereagovali na moje pokrikovanie. Za minimálne som považoval dotiahnuť kapra k brehu, zmerať s presnoťou ± 2 % celkovú dĺžku tela pomocou dostatočne dlhej (cca 1 m) stonky z rákosia a uvoľniť kapra z háčku. Po pár minútach sa ukázalo, že ak nechcel poškodiť rybu, alebo odtrhnúť vlasec v poslednej fáze, resp. nechať si zlomiť udicu posledným tresknutím chvosta budem musieť minimálnu variantu korigovať iným spôsobom.

      Pomyslel som si na oprávnené výčitky manželky „... vyzeráš ako prasa ...“, na podobné pohľady susedov v dvanásť poschodovom paneláku, zvážil pre a proti a obutý v texaskách s dlhou stonkou rákosia v ústach som zašiel päť metrov do vody do hĺbky niečo nad kolená, t.j. cca 60 cm, pričom som stále udržiaval stredne silný kontakt s kaprom. Tu už som nemohol riskovať. Na hlinitom dne bola len tenučká vrstva bahna a tak som si našiel miesto, na ktorom nestratím stabilitu. Keby som pri zdolávaní kapra ešte padol do vody, tak dnes nepíšem tieto riadky, ale obskakujem okolo manželky a úctivo vysvetľujem mojím 59 susedom (-kám) čo sa vlastne stalo. Nakoniec ten piatok bol šťastným. Po niekoľkých minútach som dotiahol kapra tak blízko, že pri otáčaní som videl 80 % jeho tela. Pomaly, lebo domov sa mi nejako nechcelo, som vodil kapra v polkruhu až som ho prizdvihol (to bol posledný strach o udicu), nechal „lognúť“ si vzduchu. Bál som sa k nemu bližšie priblížiť, resp. sa ho dotknúť, nakoľko by sa asi pokúsil o ďalší výpad a ten by mohol skončiť zle. Na hladinu som položil očistenú asi 1 m dlhú stonku rákosia a v jednej ruke manévroval so stonkou a v druhej s kaprom tak, aby som mohol prstom odhadnúť dĺžku kapra. Po niekoľkých neplodných pokusoch som konečne s prstom označil dĺžku a skutočne s chuťou som do stonky zahryzol. Hotovo, na 98 % mal som odhadnutú celkovú dĺžku tela. Problémom číslo jedna bolo teraz uvoľniť kapra z háčiku, všetky pokusy s peánom skončili pricviknutím vlasca. Pri každom pokuse sa kapor pohol do niektorej strany a bolo len otázkou, kedy 0.185 mm silón „dosekám“ neúspešnými pokusmi uvoľniť háčik. Presne to sa aj stalo, ale bez pleskotu, nezašpliechal ma ani kvapkou vody, jednoducho prudšie mávol hlavou doprava, k stredu rybníčka a oslabený, dosekaný vlasec sa odtrhol. Pomaly, možno ešte 10 sekúnd plával kapor do stredu rybníka a ja som stál po kolená vo vode s ťažko opísateľným pocitom v duši. Prežíval som postupne pocit kráľovskej majestátnosti, s ktorou kapor odplával a množstvo osobných pocitov. Pocit osobného víťazstva, pocit z neublíženia a nezničenia (skutočná moc spočíva v dávaní a nie v braní), pocit radosti, že som sám zvládol ťažkú fyzickú a psychickú skúšku, ďalej radosti z perfektného náradia, ktoré som išiel testovať - od udice až po navijačik. Z vnútornej zmesi krásnych pocitov ma prebral chlad vody, v ktorej som stále stál a napriek tomu, že ešte stále som mal v ústach stonku rákosia, t.j. dĺžku kapra začal som myslieť na cestu domov, komentáre susedov a akceptovanie (ne-) príhody manželkou. Na brehu som zmeral stonku a dĺžka bola 87 cm a doma neskoršie podľa kubických čísiel rýb z nemeckého prameňa prepočítal odhad živej hmotnosti 14520 g (± 300 g).

      Pomaly som vyšiel z plytčiny na breh, voda zo mňa crčala a čvachtala v botaskách a ja som stále cítil to vnútorné chvenie, aj keď hladina ardenalínu postupne klesala a činnosť môjho srdca sa stabilizovala. S pocitom určitej úcty som položil udicu do racožiek, vytiahol cigarety a zapálil si. Sadol som si na prvý schod pobrežia, ktorý je trávnatý, pozeral sa na vodu, vypúšťal obláčiky cigaretového dymu a rozmýšľal, pri ktorom koreni „sedí“ teraz ten môj kapor. Čo teraz „... ideme domov a hotovo ...“, zahasil som nedofajčenú cigaretu, zbalil udicu a dal do jednomiestneho puzdra. Pobalil som aj ostatné veci, ešte jedenkrát sa pozrel na hladinu a dal sa na peši po hrádzi na vrátnicu experimentálneho hospodárstva, kde som mal zaparkované Korádo. „Vo vode a pri vode si to uhral ...“ pomyslel som si, „... ale musíš to uhrať ešte doma ...“.

      Od ošetrujúceho lekára, vlastne od celej tej suity lekárov mám prísne zakázané chodiť sám nie len na ryby, ale takmer všade. V prípade srdcovej príhody, ktorá je vraj za rohom, by mi nemal kto poskytnúť prvú pomoc, resp. zavolať záchranku. Porušujem toto nariadenie, tak ako mnoho iných, chodím do práce zavčasu rána na svitaní, alebo ešte pred svitaním lebo sa mi vtedy dobre pracuje, nezvonia telefóny, nikto neotravuje, ale rovnako chodím sám na peši z univerzity, a aj na rybačku okrem tých nočných. Tam sa vždy k niekomu „prikmotrím, poviem im kde mám lieky a ako ich podávať a ako bývalého hlavného hospodára MsOSRZ ma zatiaľ nikto nevyhodil. Mám v sebe asi dosť viery, že môj čas ešte nenastal, že ešte mám pred sebou veľa roboty a veľa radostí. Kolegovia a hlavne moja manželka sa plne nestotožňujú s mojim názorom, a tak musím zavše hlavne kolegom aj klamať, s kým som bol v chove, s kým na ryby, atď.. V klamaní sa za tých dvadsať mesiacov tak zdokonaľujem, že keby som bol trochu hlúpejší mohol by som byť aj politikom. Manželke už nejako nedokážem klamať, cítim sa byť na to starý, resp. cítim sa už dosť starý, aby som si mohol dovoliť hovoriť pravdu. Vždy nájdem prijateľnú formu, ako pravdu servírovať, aby bola stráviteľná.

      Medzi tým som prišiel po hrádzi a pomedzi bytovky zamestnancov k motorke, odomkol zámok, drobné veci a teleskop uložil do kufríka za sedadlom, upravil si na chrbte púzdro s otestovanou „mečkou“, naštartoval a ešte stále s prázdnou hlavou vydal sa na cestu domov. V duchu som si, aj tak ako už veľakrát pomyslel : „... však Ťa niečo cestou domov napadne ...“. Po šiestich kilometroch nemal som ešte stále ucelená plán, a tak stále úplne mokrý, trochu podchladený z cesty na malej motorke som zastavil s Korádom pred barákom. Oči postarších susedov, ktorí pravidelne posedávajú a spomínajú pod stromami padli na moje mokré texasky a čvachtajúce, zašpinené botasky. „Aj ste niečo chytili,... tak čo brali ryby už konečne ?...“, spýtal sa jeden z najväčších podryvákov, „... nie, nič, ani nepotiahlo ...“, odpovedal som nič nehovoriacim hlasom.

      V niektorých prípadoch som strašný sebec, lakomec, ufrflanec hlavne keď som v styku s „načastvom“ minulosti (súčasnosti). V nijakom prípade som nebol ochotný sa podeliť sa s tými ľuďmi o svoj fantastický zážitok. Sused podryvák bol pred pätnástimi rokmi predsedom uličnej organizácie KSS a rozhodoval o osude každého mladého manželského páru, či niekto vycestuje, informoval orgány kto sa s kým stýka, atď.. Moji milovaní susedia nevedia totiž pochopiť, že rybu možno uloviť a nepoškodenú vrátiť späť do vody. V mladosti, podľa ich výrokov Oni rybolov riešili ručnými granátmi. Za dvadsaťpäť rokov, čo tam bývam, vypočul som si tisíce poznámok typu „... a kde sú ryby susedko, Vy len rozprávate, ale nič ste nedoniesli ukázať ...“. Nechal som ich pokračovať v ohováraní a nastúpil do výťahu. Tu už som svoju situáciu chápal z pohľadu mojej manželky, ktorá na prvý pohľad zbadá, že som bol vystavený väčšiemu stresu a nespozná, že tým stresom bola obrovská radosť, pýcha zo zdolania krásneho kapra. V tom prvom momente to však nebude vedieť a jej reakcia by mohla pokaziť môj šťastlivý návrat. Vo výťahu som stlačil tlačítko STOP, vybral mobil a cez telefón stručne manželke popísal rybačku, ale aj v akom v úvodzovkách čistom stave sa nachádzam. Keď sa spýtala skadiaľ volám, tak so smiechom som odpovedal, že z výťahu, že som ju chcel pripraviť a spokojne stlačil číslo na jedenáste poschodie. Mohol som ísť s kľudom domov a dať sa do poriadku.

      Prešlo viac ako dvanásť mesiacov od toho pamätného piatku, od ktorého som tento nevšedný zážitok postupne textoval, po mesiaci znovu prepisoval až do terajšej podoby. Cítim, že už nič nové nenapíšem a stále sa budem točiť dokola. V roku 2005 som mal relatívne najhoršiu rybársku sezónu, podstatne menej voľného času, prekonal som veľké zdravotné problémy, len tak, tak si splnil povinnosti vo výskumnej práci a publikovaní. Naučil som sa vážiť hodnoty, ktoré berieme za prirodzené (napríklad zrak) a ani si ich v bežnom živote, pokiaľ sa niečo nestane, vôbec nevšímame.

      Záverom tohto roztiahnutého, ale z duše písaného príspevku pozdravujem vodu a vzduch, farby a hudbu, chlieb a vieru, prírodu a všemocného Boha, ktorý to všetko stvoril – nech sa všetci dobrí ľudia stretávajú aj v budúcich rokoch pri vode.

Autor: Jozef Daňo

Diskuse k článku (7 reakcí)

Přečteno: 7 037x
Průměrná známka: 1.69

NSumec od železničného mosta

Příběh z minulosti o Matůšovi, mlynářovi a velkém sumci.

NTři muži ve člunu

Někteří lidé si myslí, že člověku, aby byl dobrým rybářem, stačí umět snadno a bez uzarděni lhát. To je omyl. Obyčejný holý nesmysl není k ničemu. To dovede každý začátečník.

NJako rovný s rovným

Nakloněný břeh a tah ryby způsobí, že za mnou v mžiku zůstanou jen dvě blátivé rýhy a to právě v momentě, kdy se pokouším přetáhnou přes hlavu mikinu.

NDlouhá noc

Má bláhová představa, že se můj protivník musí jednou unavit, se nějak nenaplňovala, ale docela jistě se to dalo tvrdit o mě.