Ako som nechytil amura

27.12.2015 - hunter

Ak sa už niekto rozhodne napísať článok o honbe za nejakou rybou zväčša čitateľ očakáva, že na konci článku bude minimálne na pol strany rozpísaný bájny súboj s bájnou rybou pochopiteľne s bájnymi rozmermi. Musím Vás však sklamať! Toto nie je ten prípad. Zasiahlo ma to asi 2 roky dozadu a odvtedy mi viac menej vždy pri napichovaní kukurice na ihlu chodia po rozume viac amury ako kapry. V priebehu tejto sezóny to nabralo nový rozmer. Už to nebola len kukurica už to boli aj guličky, prípadne hociktorá iná nástraha vo mne vzbudila aspoň tu maličkú nádej typu: „Čo ak náhodou bude plávať okolo. “Moja tohtoročná honba za amurom začala niekedy v polovici Júla, kedy som si za miesto lovu vybral jednu z vôd v mojom okolí. Síce som túto vodu už párkrát navštívil, ale aby som mohol povedať, že to tam poznám na to to ešte nebolo. Lovné miesto som si teda nevyberal podľa toho, kde by mohli amury byť, ale podľa frekvencie jeho návštevnosti. Druhým faktorom pre mňa bolo, aby som nemal vo vzdialenosti 100 metrov napravo ani 100 metrov naľavo žiadneho rybára. Tento na prvý pohľad utopický predpoklad sa mi relatívne podarilo naplniť. Nechcel som však nič nechať na náhodu a pred začiatkom samotnej honby som si bol toto miesto poctivo 3x zakŕmiť.

Bol to amur?

Jedného leteného večera sa teda konečne chúlim v spacáku a som plný očakávania. Premýšľam o tom či mám nahodené správne, či mám ten správny háčik a či vôbec budem mať nejaký ten záber. Veď to určite poznáte, ten pocit neistoty, keď ste po prvýkrát na novom mieste. O pol 10 večer počujem prvé pípnutie po niekoľkých sekundách ďalšie, neskôr sa to rozvinie do skackavého záberu. V mysli sa mi víria dve alternatívy: Prvá hovorí o malom pleskáčikovi a druhá samozrejme o amurovi, ktorý je známy nesmelými zábermi. Pravdou však bola alternatíva č.3 a tou bol zásek do prázdna. Pred polnocou mám prvú jazdu, no výsledkom je opäť len kapitálny zásek do prázdna, ktorý plynule prechádza do tzv. pi..ingu (predstav si pestrú slovnú zásobu). Po miernom vychladnutí, mením kukuricu a nahadzujem. O 3. ráno ma budí ďalšia jazda, výsledok meria zhruba 55 cm a je pololysej formy, čľup, a už ho nevidím. Do 7. rána sa už nič nedeje, čo som neskôr zistil, že je nesprávna doba na odchod domov. Na druhú chytačku som sa vybral ešte v rovnaký deň ako som ukončil tú prvú. Sebavedomie, ktoré som mal zabalené zaberalo predsa len viac miesta ako to v predošlý deň. Záber č.1 prišiel zhruba o 11. večer. Po záseku mi ryba nedala najavo, že je obludných rozmerov, tak som k tomu aj tak pristupoval. Aby som to uviedol na pravú mieru, jednoducho sa mi nechcelo ísť do vody, pretože voda tu má aj 3 metre od brehu hĺbku max. pol metra, takže som zdolával pekne v suchu a bez zapnutej čelovky, keďže som mal schopného pomocníka na oblohe. Nakoniec sa mi v podberáku ocitol k môjmu prekvapeniu pekný lysák vážiaci 6 kg. S príjemnou dávkou adrenalínu si opäť líham do spacáku. Po 3 hodinách môjho polospánku opäť počujem píípíííp, ale jazda z toho nie je, swinger je iba tesne pod prútom, zásek napriek tomu sedí. Opäť nepredpokladám žiadne monštrum, súboj má totiž ešte hladší priebeh ako ten predošlý. Ryba už je pri brehu, zapínam čelovku, vynára sa podlhovasté telo a v rovnakom momente mám aj olovko s montážou na brehu. Chvíľku som ticho, no potom prichádza pi..ing a všetky možné sprosté slová sa mi chrlia z úst. Bol to amur ? Bol to dlhý kapor? V mysli mám priamo pred očami, poučky o spôsobe boja amura: „Nechá sa ľahko pritahnúť k brehu a potom...“ Okej no, presviedčam samého seba: „Kamarát práve ti ušiel amur“. Nejak som sa z toho v ten deň vyspal, ale škrie ma to doteraz.

Ráno po východe slnka raňajkujem a pomaly sa začínam baliť, keď zrazu do toho ranného ticha, počujem pípnutie signalizátora za ním ďalšie a rovnako ako prvý, ukladám aj druhý do puzdra (moje pípaky sa vypnú až po krátkom pípnutí). O 2 dni neskôr som opäť na mieste činu, večer si pripravujem fotoplatz, pretože z 3 fotiek s lysákom sú 3 rozmazané. Celú noc sa však žiaden ašpirant na fotenie nedostavil. Ráno som trochu znechutený, lebo je to prvá rybačka, kedy som bol celú noc bez záberu a naviac bola brutálna zima oproti predošlým nociam. Nadránom bolo cca 7 stupňov a ani sa mi nechce baliť, tak si lebedím pod prístreškom už bez nejakého veľkého očakávania a v tej chvíli prišiel záber, ktorý ma presvedčil o tom, že sa tu ráno oplatí počkať o čosi dlhšie. Moje rozjímanie prerušila bláznivá jazda, kedy swinger poskakoval, ale ryba stále odvíjala z navijaku metre vlasca, zasekávam a cítim ťažšiu rybu, nelením a druhou rukou, ktorou nedržím prút si dávam dole ponožky a idem do vody. Po urputnom, ale bezproblémovom súboji podoberám za chladného rána 8 kg ťažkého a do zlata vyfarbeného šupináča. Fotogenickosť nebola jeho silnou stránkou, ale napriek tomu sa niečo podarilo a vzápätí upaľoval naspäť. Spokojný som už ani znovu nenahadzoval a zbalil sa.

Nasledovala 10denná odmlka, počas ktorej som stihol vybehnúť na ryby len jedenkrát bez prípravy a skončil som úplne bez ryby. Po tejto pauze a fiasku, som sa snažil opäť oživiť moje miestečko dávkami kukurice. Toto oživenie prinieslo zábery až v ranných hodinách jednej z chytačiek. Najprv skončil v podberáku pekný pleskáč dlhý 47 cm a o polhodinu na to mám opäť ťukavý záber, niekde v pozadí môjho mozgu sa samozrejme vynárajú obrázky amura, ako myká hlavou po nasatí nástrahy. Po záseku a urputnom boji vyťahujem pleskáča, ktorým má asi tak 15 cm. V kontraste s montážou, na ktorej konci bolo 5 kukuríc to vyzeralo zaujímavo.

Zmena miesta, ryba neistá!

Po tejto anabáze s osádkou pleskáča, mám chuť na zmenu, predsa len som na tomto mieste strávil posledných 5 či 6 vychádzok a hovorí sa, že zmena miesta, ryba istá. Ak si spomeniete na populárnu reláciu Boriči mýtov, tak sa musím pochváliť tým, že som tento mýtus úspešne vyvrátil. Nakoľko som sa s kamarátom vydal na jedno z miestnych štrkovísk, kde som si chcel odpočinúť od honby na amura. Bohužiaľ ani to sa mi nepodarilo, ako som sa rozkladal s úmyslom, že dnešnú noc vsadím na halibutky, tak mi do oka padli mirabelky rastúce na strmom brehu po mojej ľavej ruke. Moje myšlienkové pochody vyzerali nejako takto: „Ok amury jedia veľa, takže toho musím nazbierať veľa“. Najprv som sa teda vyštveral hore strmým kopcom. Jednou rukou som sa držal stromu a na rovnakej ruke som mal zavesené vedierko a druhou voľnou rukou som strhával mirabelky. Efektivita tejto techniky bola tak 2 mirabelky z 5 v mojom vedierku, takže kým som nazbieral potrebné množstvo ubehla dobrá polhodina a dážď, ktorý hlásili na celú noc sa pomaly blížil. Po naviazaní beriem do ruky lopatku a bombardujem potenciálne miesta mirabelkami spolu s dažďovými kvapkami, ktoré tu a tam začali padať. Spotený a doškriabaný zo zbierania a príprav si konečne líham na lehátko, zatiaľ sa už stihlo statočne rozpršať, ale nahodené a pripravené mam už všetko. Aby som Vás vtiahol do vtedajšej situácie: bolo extrémne dusno a ja spotený v spacáku riešim dilemu: “Zakryjem sa a upotím sa k smrti, odkryjem sa a komáre ma zožerú za živa“. Ráno som pri pohľade na moju ľavú ruku(od zápästia po koniec prstov ) napočítal 13 štípancov „Hmm slušné “ hovorím s v duchu. Aby som sa vrátil späť k rybám, nemal som ani píííp a mýtus bol úspešne či skôr neúspešne zborený. Po tejto skúsenosti ma to opäť ťahalo k „môjmu miestu“.

Návrat

Svojmu nutkaniu som vyhovel hneď o dva dni. Čo sa týka rybičiek scenár bol podobný ako posledné rybačky, kedy sa do polnoci nič nedialo, čo malo za následok, že aj oči sa mi zatvorili na takú hodinku (možno aj viac). O 2. ráno však prišiel budíček, signalizátor vydával tóny, ako keď prístroj v nemocnici hlási zástavu srdca. Nasledoval súboj počas ktorého som musel vliezť do vody, pretože ryba sa rozhodla zájsť pod najbližší strom. Na tom by nebolo nič neobvyklé, ale keďže boli 2 hodiny ráno, tak vietor, ktorý fúkal bol svieži a voda bola ešte viac svieža. Nakoniec však všetko dobre dopadlo a 82 cm dlhý a 8,5 kg ťažký kaprík prišiel na návštevu, po ktorej sme šli, každý svojou cestou. Ja smer spacák a on smer hlbočina. Po tomto kapríkovi a následnej rybačke, kedy som nezavadil ani o šupinu prepadám zúfalosti. Moja viera v to, že by som chytil amura ešte toto leto sa každou rybačkou zmenšovala.

Mexiko

Koncom Augusta som si ale povedal, že nebudem len čakať, ale pôjdem tomu naproti. Išlo o zmenu revíru, o ktorom som vedel, že amurom sa tam darí a sám som tam už pár dorastencov ulovil. Moja snaha uloviť tohto ázijského imigranta ma udržala na tomto mieste celé 4 dni a 3 noci. Bola to moja jednoznačne najdlhšia rybačka v tomto roku. Výsledok 0 amurov na mojom konte asi nikoho neprekvapí. Rozložil som sa na rovnakom mieste, ako pred 2 rokmi. S tým rozdielom, že som nemal pri sebe čln, keďže som chytal sám. Jednoducho som sa nechcel pri každej vyvážke vystavovať tomu pocitu, že by som potreboval silu slovenského štvorkajaku, aby som stihol dopádlovať miestnych Mexičanov, pri tom ako si chcú požičať moje veci. Keďže som sa rozbalil tak cca o 6 večer fakt, že som ostal bez záberu nebol nijako prekvapivý, a to aj napriek mojej kŕmnej taktike skŕmiť, každé tri hodiny 2 kg kukurice. Na druhý deň ráno už premýšľam, čo robím zle. Ešte však zostávam pri tejto taktike, akurát špekulujem s nástrahami a montážami. Dávam na jeden prút method feedrové krmítko, aby som sa neunudil k smrti. Pleskáče spolupracujú a tak aspoň chvíľu nepremýšľam, nad tým prečo neviem chytiť amura. Okolo obeda počas mojej zábavky s pleskáčmi však pípol druhý prút, swinger do konca vyskákal až pod prút po záseku je ryba hneď na hladine a v mysli sa mi okamžite spájajú spomienky s lenivým amurom, ktorý sa rád necháva pritiahnuť k brehu. Všetko išlo podľa učebnice, keď už amura asi 70 cm dlhého a krotkého ako baránka mám na dosah, zrazu vystrelil ako raketa a krotký baránok bol preč. „Nič to“ vravím si a spokojne nahadzujem opäť v dojme, že už našli moje kŕmne miesto, ktoré som si nekŕmil len tak hocijak, keďže som si zaobstaral týždeň predtým kŕmnu lopatku. Každé 3 hodiny som do pol pása vliezol do vody a bombardoval miesto kukuricou, takže som chytal zhruba na nejakých 30-35 metroch, čo sa nepáčilo jednému miestnemu Mexičanovi, ktorý chytal na mieste neďaleko a pri niekoľkých návštevách sa mi snažil prehovoriť do duše: “ To je škoda kukurice, keď ju hádžeš tak blízko, tu treba vyvážať “. Aj by som mu možno dal za pravdu, lenže k tejto konverzácii došlo až po noci číslo 2. Počas tejto noci a ďalšieho rána som zaznamenal 6 záberov, čo by bolo super ak by som ale vytiahol aspoň jednu rybu. Prvý záber prišiel zhruba o desiatej večer, kedy od amurieho záberu ubehlo dobrých 10 hodín a ja som znova klesal na duši. Záber ale stál za to, pretože bol brutálny cez cievku, ktorú som mal utiahnutú relatívne na pevno. Po záseku sa však prút rovnako, ako sa aj ohol vrátil do pôvodného stavu. Ukľudňujem sa: „Háčiky máš dobré, veď si o nich čítal, že ich týpek používa na amury“. Podobný scenár však nasledoval aj pri ďalšom zábere to už bola, ale moja dôvera v tieto háčiky nenávratne preč. Vymenil som ich teda za iné, prehodil a šiel zakŕmiť. Ďalší záber prišiel až pri východe slnka. Nové háky spôsobili to, že ďalšie dve ryby mi vydržali na prúte o niekoľko sekúnd dlhšie. Ryby boli pri chuti, pretože som mal možnosť otestovať aj ďalší druh háčikov tie to vyhrali na celej čiare. Ryby som pritiahol až k brehu a až vtedy sa mi vypli. Po 6. spadnutej rybe som bol už odovzdaný a bezmocný: “Iné háčiky už nemám, skúsim tvrdšie zasekávať!“ Poučky hovoria o nezvykle tvrdej a kostnatej papuľke amura. Ďalší záber prichádza do 20 minút a po tvrdom záseku vyťahujem zhruba 40 cm pleskáča.

Po tomto pleskáčovi, ktorý bol výsledkom posledného ranného záberu sa priplavil k poloostrovu, na ktorom som chytal jeden pán a obzeral si miesto, ktoré Mexičania opustili. Zastavuje sa však aj pri mne a opäť mi prehovára do duše, že treba veľa kŕmiť a ďaleko vyvážať. Ešte pred odchodom sa ma pýta či sa tu nebojím byť v noci sám, ja len myknem plecami a hovorí mi niečo v zmysle, že treba dávať pozor na Mexičanov. Jeho rada mi rezonuje v hlave, ale postupne moje obavy idú bokom a opäť prenasledujem pleskáče tentokrát s klasickým feedrom. V takomto tóne to trvá až do poludnia, kedy prichádzajú spomínaní Mexičania, prichádzajú však na aute s vlastnými prútmi. Po chvíľke som poctený návštevou a na otázku či som niečo chytil hovorím, že: „nič“. Obézny Mexičan, ktorý bol veľký ako Hulk s tým rozdielom, že nebol zelený sa na to rozhovorí a citujem ho: „Tam v totej zátoke včera peťkilo kapor a sedemkilo karas“. Chvíľku polemizujeme o tom či môže mať karas 7 kíl, ale bol som uistený, že na 100% áno. K môjmu prekvapeniu musím opäť čeliť otázke či sa tu sám nebojím, a to už sa mi v hlave víria myšlienky ako: „To mám brať ako varovanie alebo to myslí vážne?! “ Následne sa rozhovorí o tom ako sa tu po večeroch adolescentní Mexičania plížia rákosím a kradnú veci. Za týchto okolností začínam mať reálne obavy pri predstave, že mám niekoľkých Mexičanov asi 20 metrov po pravej ruke a ďalších x potenciálne sa plížiacich ku mne rákosím. Volám teda kamarátovi, či sa mu nechce prísť prenocovať sem. Našťastie je tomu celkom naklonený a nanešťastie mi o polhodinu na to dáva vedieť, že nepríde. A čo teraz? Začínam zbrojiť pred prichádzajúcou nocou! Môj vyskakovací nožík je pokazený, čepeľ nedrží v „útočnej polohe“ riešim to oblepením leukoplastom. Môj arzenál sa snažím ešte rozšíriť o nejakú palicu „Nehodlám tu predsa nikoho prepichnúť“ hovorím si. Moje hľadanie malo nečakaný úspech, pretože som našiel v rákosí pohodené staré hrdzavé vidly, rukoväť sa však tvári viac než funkčne. Vo finále si líham na lehátko, na stolíku mám nožík a o bivak opretú rukoväť z vidiel. O tom ako to dopadlo a o ďalších vychádzkach až nabudúce...