Šťukám na stope

6.4.2014 - Dávid Červák

Čľup! Gumená nástraha zľahka dopadla na hladinu a už si razí cestu na dno pomedzi polámané konáre. Hneď na to dopínam silon a trhavými pohybmi ju vediem ku brehu. Zrazu dostávam do prúta povestný tupý úder. Po záseku ešte zazriem tmavé telo. Nasledujú výskoky nad hladinu, úniky do konárov a dlhé výpady do bezpečia hlbočiny...

ŠŤUKA – DRAVEC AKO SA PATRÍ

Kto už raz také niečo zažil, na to určite nezabudne. Veľký dravec, ktorý divoko skáče nad hladinu dostane do akcie každého rybára. Reč je totiž o jednej z najobľúbenejších dravých rýb- šťuke. Len ťažko by sme si ju mohli zameniť s inou rybou a je to vyslovene dravec, ako sa patrí. Jej hlavnou zbraňou je rad ostrých, dozadu zahnutých zubov, ktoré nedajú koristi ani najmenšiu šancu. Ďalej ju už ani netreba opisovať. Vo všeobecnosti možno povedať, že šťuka je na jednej strane pomerne ľahko uloviteľná a na druhej strane je medzi športovými rybármi vysoko cenená. Hlavne s príchodom jesene a prvých chladných rán sa o ňu zvyšuje záujem a neskôr je na ňu vytváraný rybársky tlak priaznivcami rôznych rybolovných techník. Prívlačiari „preorávajú“ vodu z člna i zo súše a takmer pri každom potopenom strome sa na hladine hojdá plavák s nástrahovou rybkou. Najmä o prívlač je čoraz väčší záujem. Možno je to spôsobené iným prístupom k lovu, jednoduchosťou, alebo je to proste chuť vyskúšať niečo iné. Ja sa pokúšam uloviť šťuku inak ako prívlačou len minimálne. Ako však počas celého roka uspieť touto metódou rybolovu?

ŠTYRY ROČNÉ OBDOBIA

Samozrejme, za najlepšie obdobie lovu sa považuje jeseň. A to oprávnene. Po výraznejšom ochladení si príchod zimy začnú uvedomovať aj ryby. Kapry usilovne zbierajú potravu a prostredníctvom tuku naberajú na hmotnosti. Biele ryby sa sťahujú hlbšie. Príchod ťažkého obdobia si uvedomujú aj dravce. A to nie len šťuky, ale aj zubáče, ktoré začínajú byť aktívne aj počas dňa. Naopak, sumce prestávajú byť aktívne, a zaliezajú do úkrytov. Ale späť k šťuke. Mesiace ako október a november sú na šťuku tie najspoľahlivejšie. Vtedy sa takmer vždy podarí zdolať nejakú šťuku, aj keď nie práve trofejnú. Sú dni, kedy sú pri chuti a vezmú takmer všetko. No sú aj také dni, kedy sú ryby veľmi obozretné a nedôverčivé. Je to spôsobené mnohými faktormi, hlavne prírodnými. Napríklad tlak vody. So stúpajúcou, alebo naopak klesajúcou hladinou sa mení aj tlak vo vode. Ryby, vrátane šťúk, na to reagujú. Každá ryba ináč. Zubáčom väčšinou vyhovuje vyšší tlak, šťukám často „chutí jesť“ za nižšieho stavu vodnej hladiny. V tom prípade veľa závisí aj od hĺbky samotného revíru. Je rozdiel, ak hladina klesne o meter na plytkom štrkovisku a meter v hlbokej priehrade. Šťuka, ktorá žije v plytkom štrkovisku, či rybníku, reaguje na zmenu stavu hladiny určite citlivejšie, ako šťuka, ktorá žije na rozľahlej vodnej ploche s častým kolísaním hladiny. Faktor, ktorý ovplyvňuje úspešnosť lovu je nepochybne aj počasie. Teplo, chlad, mráz, vietor, oblačno, hmlisto, výkyvy teploty, dážď, či sneženie, alebo hladina ako zrkadlo. Toto všetko pôsobí na aktivitu šťúk počas celého roka. Ak sa nám podarí zistiť aktivitu šťúk počas daného počasia, môže nám to výrazne dopomôcť dopracovať sa k peknému úlovku. Každý rybár si časom zistí čas, kedy, kde a ako loviť. Preto nemá zmysel riadiť sa výlučne podľa skúsenosti jedného, lebo druhý môže mať skúsenosti v tom istom počasí úplne iné. Jeseň je síce výborné obdobie, no nie jediné, kedy sa dá docieliť úlovok šťuky. Vezmime si napríklad také leto. Len minimum rybárov sa vtedy špecializuje na šťuku. Je to spôsobené hlavne tým, že šťuky nie sú také žravé a sú často akoby malátne a lenivé. Vtedy sú zaujímavejšie dravce ako bolene, sumce, ostrieže a zubáče. Neviem, čím to je, ale ja som mal zábery od najväčších šťúk práve v lete. Problémom počas leta je aj to, kde ich nájsť. Často sú rozlezené po celom revíry a treba ich hľadať. V lete je totiž po brehu roztrúsených mnoho rybárov. Ticho, ktoré vládne jeseni, tu ťažko vieme nájsť. Motorové člny, skupinky rybárov a niekedy aj hluk z okolitých chát. Preto ak sa šťuky zdržujú v blízkosti brehu, sú to zväčša izolovanejšie lokality, rôzne zákutia, alebo miesta, ktoré sú inak ako z člna nedostupné. V prípade dostatku potravy sú takéto miesta obzvlášť sľubné. Ak sa v lete vyberiem na lov šťúk, učiním tak skoro ráno, alebo podvečer. Práve nedostupné miesta ma lákajú najviac. V tomto majú výhodu rybári loviaci z člna. Tí sa vedia dostať na miesto úplne potichu. Zima. Je to čas, kedy nie sú šťuky až také aktívne, ale dajú sa uloviť. Ja osobne cez zimu veľa nechytám. Priehrada, ktorú navštevujem, je napriek svojej hĺbke (až do 54m) zamrznutá takmer počas celej zimy. Ak sa predsa len rozhodnem loviť v zime, prechytávam staré osvedčené miesta a hlbšie časti priehrady. Šťuky sú už opatrné a kvôli čistejšej vode lepšie odhadnú naše zámery. Počas lovu mnohokrát nesklamú potopené stromy a zátoky. Práve tie zamŕzajú najskôr. S príchodom zimy zjemňujem aj svoje náčinie a zmenšujem veľkosť nástrahy. Mnohokrát ma v tomto ročnom období nesklamali práve menšie modely. Počas lovu sa snažím robiť minimálny hluk, aj keď sú vtedy ryby väčšinou hlbšie zalezené. Posledným ročným obdobím je jar. Tu máme len krátky časový úsek, kedy nám zákon dovoľuje vláčiť. Prakticky sa za jar, kedy môžeme loviť na prívlač považuje akurát čas od 16. júna do 21. júna. Neviem, či to niektorý rybár ešte považuje za jar, lebo počasie je vo väčšine prípadov ako v lete. Aj preto nemám špeciálne skúsenosti, alebo triky v tomto období.

VÝBER VHODNEJ NÁSTRAHY

Dnes je už naozaj ťažké vybrať si spomedzi obrovského množstva nástrah tú správnu a nemožné vybrať si takú, ktorá by fungovala na 100%. Na otázku, ktorá je tá správna, neexistuje jednoznačná odpoveď. V prvom rade sa musíme rozhodnúť, po ktorom type nástrah siahneme. Mám na mysli, voblery, alebo nejakú tú gumenú nástrahu. Veľa závisí od typu vody (hĺbka, dno, ryby), ale aj od skúseností rybára v danej lokalite. Gumené nástrahy sú cenovo prijateľnejšie. V podstate sú použiteľné na akýkoľvek typ vody. Ani na otázku veľkosti gumenej nástrahy nedostaneme jednoznačné tvrdenie. Ak by sme sa lepšie prizreli na jedálníček šťuky, zistili by sme, že do úvahy prichádzajú nástrahy od 5 do 25 centimetrov. A to preto, že napríklad taká šťuka okolo metra vezme rovnako 20 centimetrovú ploticu, ako aj 10 centimetrovú beličku. Hlavne na jar nepohrdne ani malým plôdikom. Takže veľkosť nástrahy závisí od rybára a jeho náčinia. Ja si osobne vystačím s nástrahami od 8-12 centimetrov. Veľa ráz sa mi totiž potvrdilo, že menej znamená viac v pomere veľkosti nástrahy a šťuky. Pre konkrétny prípad uvediem jednu príhodu: Bol teplý júlový podvečer a ja som sa s člnom vybral na jedno miesto, o ktorom viem, že tu robia nájazdy húfy pažravých zubáčov. Keď som tam dorazil s člnom, slnko iba práve zapadalo a čas som chcel ešte využiť prípravou nástrah. Len, čo som dorazil k brehu, v plytkej vode pod kríkom zalovila s hlukom obrovská ryba. Prekvapený som ešte stihol zazrieť mihnúť sa jej zlatisté telo. Šťuka, určite cez meter. Okamžite som na silon pripol lanko a medzitým mohutne zalovila ešte raz. Jej korisťou boli belice, asi 12 centimetrov dlhé. Preto som aj ako nástrahu zvolil 12 cm vobler vo vyhotovení reálnej belice. Nástraha dopadla na presné miesto a zmizla pod vodou. Nič. Nahodil som znova a znova, stále však nič. Postupne som menil veľké voblery a rôzne veľké „gumy“, ale záberu som sa nedočkal. Po chvíli vedľa zas niečo zalovilo a pod hladinou som spoznal pekného boleňa. Že by som sa o šťuke zmýlil? Asi. Veľkú nástrahu som odopol a na lanko som naviazal 7,5 centimetrovú gumu demon, s cieľom uloviť zubáča, alebo aj ostrieža. Nahodil som pod ten istý krík, kde ryba zalovila. Demon zosadol na dno a ja som dvakrát pootočil kľukou navijaka. Viac som už nestihol, lebo niečo dokonale prudko priklincovalo moju nástrahu. Na okamih som si myslel, že je to balvan, lebo je tu také podložie. No nebol to však balvan, ale spomínaná približne metrová šťuka. Robila jeden výpad za druhým, a nie a nie ju dostať ku hladine. Na prúte som ju zazrel iba na začiatku súboja. Posledný kontakt s rybou bol dlhý výpad ďaleko od brehu, ktorý trval hodnú chvíľu. Hneď na to som po 15 minútovom boji zdolávanie prehral. Prezeral som si malého demona s 5 gramovou hlavičkou, a v duchu som sa pýtal, prečo nevzala inú nástrahu, ale práve tú malú gumu? Pracovala lepšie ako ostatné? Viedol som ju v inej hĺbke? Sklamal jej malý háčik, alebo bola zle zaseknutá? Na to už odpoveď nedostanem. Tu sa však potvrdilo, že nie vždy je gigantická nástraha lepšia. Samozrejme to nemusí fungovať vždy a všade. Vráťme sa ale ku gumeným nástrahám. Niektorý prívlačiari upevňujú na jiggovú hlavičku aj malý nadväzec s prídavným trojháčikom. Ja osobne to nevyužívam z dvoch dôvodov: Po prvé montáž navyše ovplyvňuje špecifický chod nástrahy a po druhé trojháčik navyše nie je veľmi šetrný k rybe. Všimnite si, ako šťuka uchopí korisť. Ak sa trafí, gumu, alebo rybku zviera uchopenú v strede telíčka. Približne v týchto miestach je zasadený aj háčik jiggovej hlavičky. Jedinou nevýhodou klasického háčiku môže byť jeho veľkosť v prípade použitia malej nástrahy, teda aj samotnej hlavičky s háčikom. Samostatnou kapitolou medzi umelými nástrahami sú voblery. Spolu s „gumami“ sú asi najobľúbenejšími nástrahami. Nechýbajú azda ani v jednej škatuľke lovca šťúk. Aj z nich existuje obrovské množstvo najrôznejších tvarov, dĺžok a farieb. Mnohé z voblerov určené práve na šťuku sú vyhotovené vo veľkostiach až do 18 cm. Aj tu však využívam modely maximálne do tých 12 centimetrov. Nechcem opisovať nejakú konkrétnu značku voblera, ale pre ukážku spomeniem niektorých mojich favoritov ako Sting (10), Minnow (7), Pop, Frisky (7) a Pike (11). Fungovali rôzne dĺžky. Tieto spomenuté nie sú dĺžkovo žiadne šťukové „ponorky“. Pri výbere voblera sa musíme orientovať podľa hĺbky vody a typu (rieka, stojatá voda). Podľa týchto podmienok sa môžeme rozhodnúť či už pre plávajúce (floating - F), potápajúce (sinking - S), alebo špeciálne vyvážené (suspend). Ďalej hladinové (surface), potápavé (deep runner - DR, shallow runner - SR), super potápavé (super deep runner – SDR) alebo voblery určené na vertikálnu prívlač. K tomu aj jednodielne, či viacdielne. Ja využívam najmä plávajúce voblery a to jednodielne a dvojdielne. Vo verzii SDR zídu maximálne do 4 - 4,5 metra. Ak potrebujem nástrahu dostať ešte hlbšie, použijem potápajúci vobler, alebo jednoducho „gumu“. Nevýhodou gúm je pri skutočne veľkých hĺbkach (aj 20-25m) čas, za ktorý klesnú na dno. Jednak sme obmedzovaní veľkosťou jiggovej hlavy a kontaktom nástrahy s rybárom. Naproti tomu práve vertikálne a potápajúce voblery vážia pri svojej veľkosti mnohonásobne viac ako „gumy“ tej istej veľkosti. Tak ako aj pri gumených nástrahách, aj tu jestvujú kvantá farebných vzorov. Ja používam hlavne prírodné, lenže niekedy fungujú lepšie práve krikľavejšie odtiene. Chute šťúk sú totiž nevyspytateľné.

NÁSTRAHA OŽÍVA VĎAKA RYBÁROVI

Vedenie nástrahy je jednou z najdôležitejších schopností prívlačiara. Počas rybolovu zohráva významnú úlohu. Každý rybár má svoj systém vedenia nástrahy, ale všetko sa odvíja od základu neviesť nástrahu monotónne. Šťuka, tak ako aj iné dravce reaguje na choré a poranené rybky obzvlášť dravo. Popri šťuke, ktorá striehne v úkryte prejde niekedy aj celý húf rybičiek a napriek tomu sa ani nehne. Zato niekedy prepláva okolo jediná a zajtrajška sa už nedožije. Je to buď chorá, alebo poranená rybka. Tomu musíme prispôsobiť aj vedenie nástrahy. Treba si totiž uvedomiť fakt, že šťuka neútočí na našu nástrahu len z hladu. Je za tým teritoriálnosť aj vrodená agresivita. Pozrime sa detailnejšie na záber od šťuky. Prichádza nečakane, je to zlomok sekundy. Ponúkanú nástrahu nám doslova pribije. Z toho vyplýva, že ryba musí nástrahu atakovať nesmierne prudko. Využije pri tom všetky svoje prednosti. Preto ja obyčajne nástrahu po tom, ako klesne na dno dostávam k životu prudkými skokmi. Navíjam rýchlejšie a špičkou prúta pracujem taktiež razantnejšie. Vedenie nemusí byť pomalé a jemné ako u zubáčov. Každá nástraha nám poskytuje nespočetne veľa možností, ako jej môžeme vdýchnuť život. Závisí to na každom z nás. Vedenie nástrahy je tiež ovplyvnené hĺbkou. Nie je totiž jedno, odkiaľ sa k striehnucej šťuke dovalí naša rybka. Spomeniem jeden experiment: Pri potopenom konári v plytkej vode som raz na jeseň objavil menšiu šťuku číhajúcu na svoju korisť. Nahodil som a poskokmi po dne som dráždil šťuku k útoku. Ani po viacerých hodoch a zmene nástrahy však nezaútočila. Niekedy som nástrahou víril aj usadeniny na dne. Ani to však nepomohlo. Skúsil som posledný hod a nástrahu som tentoraz viedol ponad jej hlavu. Stačil jej zlomok sekundy a okamžite sa na ňu vyrútila. Dôvodom je položenie jej očí. Sú uložené vyššie, preto má lepší rozhľad o dianí nad sebou. Naopak to, čo sa deje na dne, hoci aj v jej tesnej blízkosti, jej môže byť ukradnuté. Takto sa nám môže podariť oklamať aj zdanlivo lenivú šťuku. Vobler vytvára sám o sebe špecifický chod, každý model inač. Napriek tomu je čo vylepšovať. Účinný spôsob je zmena rýchlosti navíjania. Často hlavne pri dvojdielnych modeloch je pre šťuku takéto vedenie obzvlášť lákavé. Niekedy dokonca funguje aj úplné zastavenie voblera. Záber šťuky prichádza často práve vtedy. Prácou špičky dávame pri niektorých voblerov do pohybu aj zvukové kovové guľôčky vo vnútri nástrahy. Potápajúce, vertikálne a hladinové majú väčšinou len fádny, monotónny chod. Tu si prácu voblera vytvára každý rybár sám. Skoky, pohyby do strany, pauzy a klesanie sú jedny z najlepších systémov vedenia. Niekedy takto pracujem aj s plávajúcimi typmi. Tým som chcel naznačiť, že aj voblery treba niekedy trocha „nakopnúť“ a raz sa nám to vráti v podobe peknej ryby.

NIE LEN CHYTIŤ, ALE AJ PUSTIŤ TREBA

Šťuka je ukážkový dravec. Vie stáť nehybne na jednom mieste, iba jemne víriac vodu plutvami a v momente vystreliť za korisťou. Už len jej výzor nasvedčuje spôsob, akým žije. Spôsob tichý, plachý a neuveriteľne dravý. Nech je to akýkoľvek spôsob, aj ona je zraniteľný tvor a nie pažravé zviera, čo žerie všetko, čo sa jej naskytne. Preto si určite zaslúži našu ochranu a šetrné zaobchádzanie. Zatiaľ jej máme ešte dosť, ale to sa v priebehu niekoľkých rokov môže zmeniť. Všetko závisí na nás- rybároch. Pohľad na pokojne odplávajúcu rybu je určite krajší ako pohľad na približne 14 kilogramov ťažké nehybné telo, ktoré unáša voda. Žiaľ, mal som to raz možnosť vidieť a dodnes dúfam, že naposledy... Preto chráňme si ju a predovšetkým miesto kde žije. Vodu.