Rybár a pes

Kategorie: Všeobecné
Tento príbeh sa stal v dávnejšej minulosti na hornom toku rieky Biely Váh. Vyrozprával mi ho starý rybár, ktorý v lokalite Horného Liptova, konkrétne v obci Východná, kde medzi Vysokými a Nízkymi Tatrami prežil celý svoj život. Tam, kde už roky chodievame kamaráti rybári na dovolenku. Ak nájdete v texte niečo neobvyklé, je to moja chyba. Zrejme som rozprávača pozorne nepočúval.


V jeden pekný augustový deň som sa vybral na Biely Váh, ktorý pramení pod majestátnym Kriváňom na ryby. Bola so mnou aj moja verná sučka Brita, ktorú som zúboženú našiel priviazanú o strom na Važeckých lúkach. Zrejme ju tam nejaký hubár zámerne nechal aby sa jej zbavil. Po pár dňoch, keď si na mňa zvykla, zobral som ju na prehliadku susedovi zverolekárovi. „Máš peknú sučku, plemeno belgický ovčiak. Táto rasa sa vyznačuje prirodzenou vernosťou k svojmu pánovi. Nemaj strach sused, pri dobrom kŕmení zmohutnie a bude z nej krásny pes. Akurát to zlomené ucho zostane ovisnuté“ uzavrel prehliadku. Bez pátosu povedané, bola mi bola verná a oddaná ako málo psov. Meno som jej dal podľa pevných a ostrých štetín, Brita. Pri chystaní rybárskej výbavy vždy veselo štekala a vyskakovala na mňa, aby sme k vode vyrazili čo najskôr. Jednoducho lov rýb milovala. Zrejme sa v nej prebúdzal inštinkt lovca, alebo sa iba tešila na voľný pohyb pri vode.

Sadol som si pod šípový ker a potichu som spustil do prúdu pri nohách háčik s vyčačkanou umelou muškou. Stačí, keď návnadu oňuchá dáka belička, šklbne a spánombohom! Stál som vo vode kúsok od brehu. S Britou pri boku za kríkom, a keď som sa znova pozrel na vodu, muška už plával s jednej strany na druhú smerom k popadaným haluziam „Som to ale motovidlo!“ Vynadal som si v duchu.

„Prvý vrh a už je háčik v haluzine“. Jemne som potiahol, prút sa napol, ešte chvíľočka, a pri nohách sa zatrepotal pstruh, celý pokrytý fialovými lupienkami ako jarný kvet poniklec. Za radostného, ale tichého kňučania Brity som sa pokochal v krásnej rybe a položil do košíka.


Nahodil som znova. Ešte som nedošiel ku kmeňu vŕby, keď muška nadskočila, bleskovo odbočila a ponorila sa. S takou istotou zaberá iba veľká ryba. Zasekol som, ryba sa dostala do prúdu, ťahala vlasec doprostred rieky, ale vrátil som ju a vyviezol na kamene. Na kamenčí sa niečo zatrblietalo, prehlo do oblúka a odskočilo. Ja taký skúsený rybár som sa iba s výkrikom hodil na rybu, chmátal po nej, ale nezachytil som ju. Moju snahu dokončila Brita. Skočila priamo na rybu a zaľahla ju svojou
chlpatou hruďou. Zajasal som. Lebo už dlhší čas som kapitálneho pstruha nechytil.

Videli ste železo keď ho vytiahnu z vyhne? Ešte nie celkom vychladnuté, na koncoch a po okrajoch ešte červené, ale v strede už hrajúce do fialova a belasa? Okrem toho je ryba pokropená škvrnami a bodkami. K tomu ešte hybké telo – taký je pstruh Príroda z krásneho rozmaru vytvára takéto zázraky, ale uchovajú sa len dovtedy, kým sú vo svojom živle. Bojová ryba mi pred očami šedivie, vädne, stráca sa jej nielen sila, ale aj farba.

Moja bystrá sučka po celý čas sedela pri mne, utierala sa labkou a odháňala muchy z nosa. Aby sa trochu prebrala rozkazujem: - Aport ! Aport, Brita, nájdi rybu. Chyť ju! Brita skákala ako cap, prenasledujúc rybku, často ju prepásla a chlípala rozstreknutú vodu. Ryby mala radšej ako cukor. Už ma brucho bolelo od smiechu nad jej šantením. Ona pritom pozorne striehla na môj každý prejav radosti.


Postupoval som húštinami proti toku smerom Váhu k obci Važec, aby som sa vlakom vrátil tých 8 km späť domov. Brodil som sa v studenej vode, ktorá sa mi dostávala do čižiem. Od ľadovej vody mi vyrážalo dych, a takej priezračnej, že niekde sa zdalo, akoby jej bolo po členky, ale mohol som hupnúť až po pás. Slnko už bolo vysoko, vzduch sparný a cez rozopnutú košeľu dorážali na mňa neodbytné muchy.

Narazil som na zával. Bol taký vysoký, že miestami sa na ňom uchytila bujná jelšina. Riečku rozdelilo na viac prúdov. Po takýchto miestach je síce nebezpečné chodiť – vyvrátené stromy sú spráchnivené, ľahko sa možno prepadnúť, ale ani jeden poriadny rybár ich neobíde. Medzi koreňmi stromov a vývratmi sa černeli výmole. Opatrne skláňam prút, a len čo sa muška dotkne vody, spod kameňa sa vymrští tieň, v ruke pocítim šklbnutie, pomaly vyťahujem rytmicky sa zmietajúceho pstruha. Potom ešte štyroch menších a sadám si oddýchnuť pod rozložitú vŕbu. Brite dávam voľno, nech sa vybehá a ja driemem pod ovisnutými konármi stromu.

Zrazu ma budí ostrý a nervózny štekot. Poznám to. Brita zbadala niečo, čo sa jej nepáči. Kričím na ňu aby sa vrátila, ale jej brechot sa postupne ako sa vzďaľuje smerom k lesíku stráca. Rýchlo vstávam a utekám smerom kde som ju počul naposledy. Asi po piatich minútach vidím chatrče osady v ktorú si pred obcou Važec založili občania cigánskej národnosti z blízkeho a vzdialeného okolia s nádherným výhľadom na Kriváň.



Okolo chatrčí pobehovalo mnoho psov spolu so sporo oblečenými malými deťmi. Zvážil som svoje možnosti a rozhodol sa, že do osady Britu hľadať nepôjdem. Pôjdem sa najskôr popýtať či o nej niečo nevedia návštevníci krčmy U Huberta. Hneď pri stole pri dverách sedel predseda rybárskej spoločnosti, ktorým som pomáhal zameriavať ich revír bez nároku na mzdu. Nie však celkom zadarmo. Dohoda znela, že bez poplatku môžem loviť ryby v ich revíry. Hneď ako som vysvetlil, že sa mi stratil pes, zakričal na dvoch počerných chlapov sediacich pod lipu na dvore. „Gejza a Dežo. Šmýkajte do osady a zistite, či vaši kamaráti nechystajú sučku počúvajúcu na meno Brita na retiazkový guláš.“ Jedna noha tam, jedna späť. Obaja vyrazili k osade. Ja som odmietol ponuku na pohostenie pivom a borovičkou, chcel som čo najskôr vedieť niečo o Brite. Spolu s predsedom a troma chlapmi sme sa tiež odobrali do osady.

Tam už na nás čakali viacerí osadníci, v čele s Gejzom a Dežom. Už z diaľky vykrikovali. „ Mladý pánko, vášho psa nemáme. Šak máme dosť svojich. My sme slušní cigáni, nekradneme, to len v televízore nás ukazujú v tom špatnom svetle“ prekrikujú sa navzájom. Nechcete iného psa? Kuknite jaké všelijaké fajty máme. Nechceme veľa, iba dvadsať korún“. Keď som krútil hlavou, cenu znížili na päť korún.


Rozprávač príbehu (vľavo). Kapitálneho pstruha so vrátil vode. Na tomto zábere ho zastupuje mrena.

Smutný som sa vrátil do krčmy, pripil si s chlapmi a chcel som sa pobrať na stanicu k vlaku. Vlakom som napokon nešiel. Jeden mladý chalan sa ponúkol, že ma domov do Východnej odvezie na sajdke.

Pár metrom za tabuľou oznamujúcou našu dedinu, pred odbočkou na amfiteáter sedí upachtená Brita s jazykom skoro po zem. Bolo to šťastné zvítanie. Od radosti som jej hneď podhodil pstruha a  posledného daroval motorkárovi. Čo tam potom, že sa mi chlapi za prázdnu kapsu budú vysmievať. S Britou to budem znášať v pohode.
 
rozbora - 6.11.2014

Diskuse k miničlánku

Pstruh27 - Profil | Po 2.1.2017 10:38:24

Mira Kolínek >> tak to som netusil..... :-(

Mira Kolínek - Profil | Po 2.1.2017 10:08:27

Pstruh27 >> Zajda už ti bohužel asi neodpoví :-(

Serjoža - Profil | Po 2.1.2017 8:34:30

Rybářské pes,když ryby neberou tak dělá záběry ocáskem jak litá pod udicama.

Pstruh27 - Profil | Po 2.1.2017 8:20:49

Zajda >> my mame fenku Basseta... este ma len 1,5 roka.... je to ale komplikovana povaha..... rozumu ma dost ale strasne tvrdohlava. Na druhej strane to kompenzuje tym ze ma velmi rada nase dcerky a dobre vychadza aj s nasim druhym domacim tvorom - zajkom :-)

rozbora - Profil | Čt 20.11.2014 16:32:34

sliver >>

Píšem ako viem. Asi viem,
že ešte nič neviem...

rozbora - Profil | Čt 20.11.2014 16:19:50

Jarin >>


Ďakujem. Tiež želám veľa pohody s udicou a verným spoločníkom
na Hornom Liptove.

Jarin - Profil | Po 10.11.2014 11:26:40

Zaujímavo napísané zvlášť ked Biely Váh poznám cca už viac ako 35 rokov, pochádzam asi 15-20 km od Vychodnej proti prúdu...
On ten príbeh musel byť veľmi dávno bo B. Váh patrí Lesom SR a konkretne TANAPU čo si ja pamätám a od rybochovneho zariadenia od Vychodnej hore bola už chranena rybia oblasť tam sa loviť nemohlo - možno okrem chlapov z ryb. chov. zariadenia pamätam na pána Žiaka a p. Žišku ale to už veľa vody odtieklo dolu riekou.
Pribeh dobry sam som chodil s mojim psom na ryby no už ma 15 -ty rok tak už ma kludnejší život a nechávam ho uživať si starobu , ono tie medvedie cesty ako sme tomu na B. Váhu hovorili nie sú žiadnou prechádzkou daju poriadne zabrať.
Tak prajem ešte veľa zažitkov z tejto krasnej riečky nech pôvodné PO zostanú aj pre dalšiu generáciu ...

rozbora - Profil | Ne 9.11.2014 7:37:56

retrívr >>

Ďakujem, Pavle.
V našom postavení a veku by malo byť normálne vyjadrovať sa tak, ako to cítime.

Zajda - Profil | So 8.11.2014 20:42:38

sliver >> Byl to nádherný hafan. My jsme si pořídili nového za dva měsíce po smrti basseta. Akorát jsme trošku zmenšili..:-)

Bušák - Profil | So 8.11.2014 20:40:17

rozbora - >> dobrý

retrívr - Profil | So 8.11.2014 20:34:20

rozbora - >> Píšeš vždy s láskou a to je krásné.

sliver - Profil | So 8.11.2014 20:15:23

Zajda >> dík. Je čas , nikam nespěchám, uvidíme.

Zajda - Profil | Pá 7.11.2014 7:12:48

sliver >> Upřímnou soustrast, Pavliku...Já jsem si to prožil dva roky zpátky, ale hned jsme pořídili náhradníka...Tobě přeju taky šťastnou ruku při výběru nového kamaráda.

Denny - Profil | Pá 7.11.2014 5:28:40

rozbora - >> Hezke.

sliver - Profil | Čt 6.11.2014 22:39:54

docela dobrý,no. Teď mi umřel můj pes, tak vím o čem píšeš. Mohlo to být lepší, ale každý nejsme spisovatel.