„Chyť a pusť“ vs. “mäsiari“ a niečo medzi tým

K napísaniu tohto článku, ktorý je skôr mojou úvahou, ako článkom ma viedli negatívne reakcie k jednej z mojích pár fotiek tu na MRK, kde je v pozadí za šťastným lovcom pohodená úlovková sieťka, ale poďme pekne po poriadku.
Bol celkom pekný deň a i keď fúkalo vybral som sa na 2 hodinky k jazeru. Keďže môj voľný čas bol obmedzený, rozhodol som sa trochu „potrápiť“ menšie rybky a tomu som prispôsobil spôsob lovu. 2x feeder, nadväzec z 0,14-ky a 12-ka háčik. Keďže cez víkend sme sa chceli stretnúť s mojimi súrodencami a ich rodinami u rodičov, chcel som zobrať domov rybu okolo 2-3kg, ktorá by zaplnila časť obedového stola. Len pre zaujímavosť o akých počtoch sa bavíme musím povedať, že mám troch súrodencov (+ partneri, resp. partnerky) a moji rodičia majú spolu 12 vnúčat (+2 na ceste, ale to teraz nie je dôležité)
Prišiel som k vode a nachystal som si prvý prút, ktorým som zakŕmil lovné miesto cca 20m od brehu, vymenil som veľkoobjemný zakrmovací košík za menší so záťažou, pridal som nadväzec a pod háčik som na vlas zavesil 2 kukuričky. Celú zostavu som nahodil do zakŕmeného miesta, udicu som uložil do vidličiek a začal som chystať druhý prút. Akurát som nastražoval plávajúce boilies pod druhý háčik, keď na prvom prúte ohlo špičku až do pol prúta a ten nelenil a skočil do vody. Bolo mi jasné, že na druhom konci bude obluda. Na poslednú chvíľu zachytávam prút s nohami po členky vo vode, ale akonáhle dvíham prút, necítim žiaden výrazný odpor. Respektíve niečo ťahám, ale všetko nasvedčuje tomu, že ryba unikla cez spleť trávy na dne a ja ťahám len nejaké vodné rastlinstvo. Sklamaný, že som takýto záber prepásol sťahujem udicu kúsok rýchlejšie, aby som mohol čo najskôr opätovne nahodiť. „Tráve“ sa však rýchlejšie sťahovanie nepáči a tak zamávaním chvosta dá vedieť, že stále visí na druhom konci. Spomalím a ryba prestáva bojovať. Nič také som ešte nezažil a nemám tušenie, akého protivníka mám na druhom konci. Keď už je cca 10m od brehu, ukáže sa na hladine veľké torpédo so zlatým telom. Keďže som stále začiatočník a s takouto rybou som sa ešte nestretol. Začínam ale tušiť, že je to amur. Áno, je to on. Je to jasné hneď ako ho dostávam na plytčinu cca 5m od brehu. V tom istom okamihu, ako som si uvedomil, že je to on, amur o ktorom som pár dní dozadu čítal v rybárskej encyklopédii, že sa zvyčajne nechá pritiahnuť až na breh, kde spraví prudký obrat s následným rýchlym únikom do vody, tak v tom momente rybka urobí presne to, čo sa od nej očakáva. Prudký obrat a torpédo smerom na stred jazera je na svete. V tomto okamihu v duchu blahorečím nápadu použiť do zostavy feedrovú gumu a šťastiu, že som použil naviják s bojovou brzdou, ktorú rýchlym pohybom palca uvoľňujem a amur môže letieť do hlbočiny. Ako uberá vlasec, priťahujem brzdu, až ho nakoniec zastavím, otočím a znovu začína druhé kolo zdolávania. Už som však lepšie pripravený a prudký obrat amura nastáva v tom istom mieste, ako prvý výpad. Celkovo je týchto výpadov 7, kým sa mi podarí dostať rybu nad podberák, s ktorým mi prichádza pomôcť rybár sediaci pár metrov po mojej ľavici.
Amur s dĺžkou presný meter je po niečo vyše pol hodinovej zdolávačke prekonaný. Na rad prichádza fotenie. V tomto okamihu som ako šťastný lovec (predsa len sa jedná o môj trofejný úlovok) pozabudol na pozadie a na fotku sa dostáva aj úlovková sieťka pôvodne určená pre 2-3 kilového kapríka a podľa ktorej som bol širokou verejnosťou na MRK označený za rybožrúta.
Celá naša rodina miluje ryby a môžem povedať, že dvíhame priemernú spotrebu rýb v slovenských rodinách smerom hore. No napriek tomu, že v rodine je niekoľko rybárov ak zarátam aj deti, tak je cca 90% konzumácie rýb z obchodnej siete. Zvykneme si kupovať rybie prsty, ktoré deti obzvlášť milujú, často kupujeme pstruhy, lososa, makrely, alebo sardinky, či šproty v rajčinovej omáčke.
Nie, nie je to tým, že by sme boli nešikovní rybári, ktorí nevedia nič chytiť. Je to naším postojom k rybám a všeobecne k životu.
Pri tejto príležitosti musím povedať tiež to, že nie som zástancom ortodoxného „chyť a pusť“. Sú situácie, kedy mám na rybu chuť a tak si ju vezmem, ale tiež s mierou. Je rozdiel zobrať si od vody kapríka, ktorý má cca 3Kg a viem, že sa ich do danej vody ročne dosype niekoľko stoviek kusov. To je ako keď si idem kúpiť do obchodu kurča, len si ho musím najskôr uloviť a tiež je rozdiel zobrať od vody 15Kg kapra, ktorý je už „matičnou“ rybou a je aj schopný výteru v našich podmienkach. Tiež je veľký rozdiel, či sa vytrie jeden 15Kg kapor, alebo 5x trojkilový. To množstvo ikier je niekoľko násobné. Preto väčšieho kapra vždy pustím. (pozn. redakce: pět menších ryb je na výtěr lepších jak jedna velká)
Ale je tiež veľký rozdiel, či chytím rybu ako som chytil v mojom príbehu amura, ktorý sa nie je schopný v našich podmienkach vytierať sám a na danej vode je tiež dosypávaný v slušnom množstve. Tu potom nemám morálnu zábranu zobrať si aj väčšiu rybu.
Argument, že som ju tam mal nechať kvôli možnosti jej ulovenia iným rybárom, ako trofejnú rybu tiež nie je vždy celkom správny. Je veľký rozdiel, či zdolám rybu bleskovo s hrubým náčiním, alebo som ju ulovil na jemnom náčiní a aby som ju neutrhol, musím ju úplne vyšťaviť, kým rezignuje. Ako som sa bavil s viacerými skúsenými rybármi, viac než 70% takto ulovených rýb to už nerozchodí, i keby sme sa k nej na brehu správali akokoľvek šetrne. Sú skrátka fyzicky za hranicou, odkiaľ sa už nedokážu vrátiť. Tiež je nutné prihliadať na to, aké zranenia má ryba. Ak je silno zažratá, je možné, že aj keby som ju hneď ustrihol a pustil, že to tiež neprežije.
Je teda lepšie v danom okamihu rybu pustiť, alebo ukojiť svoje chúťky na rybie mäso? Samozrejme za predpokladu, že ryba má dodržanú lovnú mieru a nie je v dobe hájenia.
No a v neposlednom rade je nutné pozerať na fakt, či sa daná ryba v príslušnej vode bežne vyskytuje. Napríklad si neviem predstaviť, že by som si mal na Hrone privlastniť mrenu (parmu) ktoré sa tu nevysádzajú a je ich už ako šafránu, ale zobrať z miesta „pri lodenici“ sumca, kde sú ich mraky je podľa mňa celkom v pohode.
Teraz spomeniem ďalší príklad.
Keďže mám relatívne malé deti, ktoré chodia so mnou na ryby, volím väčšinou relatívne bezpečné lokality, kde ak mi dieťa padne do vody, nie je problém s jeho vylovením. Obľúbili sme si okrem iných lokalít napríklad Chorvátsky kanál v Bratislave. Celkom pekná voda s peknou osádkou rýb. Má to však jeden háčik. Je tu veľmi silno premnožený sumček americký. Viac ako 90% rybárov, ktorých som tu videl po „náhodnom“ úlovku sumčeka vždy vyhodili do kríkov, aby tam uschol a zožrali ho potkany.
Ak by som moje úlovky sumčeka púšťal späť do vody, miestni rybári by ma asi v lepšom prípade vykúpali. Z tejto vody teda beriem každého jedného sumčeka, bez ohľadu na jeho veľkosť (nemá lovnú mieu).
Rybári síce tvrdia, že sa ťažko a pracne spracováva a preto ho neberú. Ja vám však prezradím svoj recept. Sumčeka chytím a ostrým nožom mu useknem hlavu. Rozrežem brušnú dutinu a prstom stiahnem vnútornosti. Následne osekám ostré ostne plutiev a nechám len chvost. Takto pripravených sumčekov si hádžem do jednej misky. Keď je plná, nechám vedľa na šporáku zovrieť vodu. Po jednom ich beriem medzi prsty, chytám ich za chvost a ponáram na cca 7-8s do vriacej vody, kým koža nezbelá. Potom putuje von, kde jednoduchým zoškrabnutím ostrou hranou noža odstránim kožu. Takto upravený sumček putuje do polievky (napr. halaszle), alebo ho obalím v zmiešanej múke so štipkou soli, čiernym korením a paprikou a hurá na panvicu. Sumček bol v našich krajoch pôvodne vysádzaný ako alternatíva k nášmu sumcovi, akurát sklamal očakávania a nedorastá žiadnych zaujímavých veľkostí. Nič to však nemení na tom, že jeho mäso je kvalitné a chutné.
Som presvedčený o tom, že keď už mám premnoženého sumčeka zabiť, je to stále živý tvor a zaslúži si, aby sa s ním tak aj zaobchádzalo a keď ho už mám naozaj zabiť, tak potom preto, aby jeho smrť priniesla úžitok vo forme jedla pre mňa.
Osobne som dosť veľký fajnšmeker na jedlo. Zjem síce všetko do radu, čo nezje mňa, ale viem si jedlo náležite vychutnať. Tvrdím, že rybie mäso mrazením výrazne stráca kvalitu. Preto ulovené a ponechané ryby zásadne nemrazím. Z tohto dôvodu tiež neberiem od vody nikdy ryby, ktoré nie som schopný v relatívne krátkom čase zjesť sám, prípadne so svojou rodinou. Len pre zaujímavosť uvádzam, že za minulý rok som zobral od vody cca 10,5 Kg rýb, z čoho bola takmer polovica práve sumček americký, alebo pleskáč, či plotica zažratá až ku chvostu.

Tesne pred záverom mojej úvahy položím otázku.
Je väčší mäsiar ten, čo vezme od vody 1x za rok metrového amura, troch kaprov a 5 ostriežov, alebo ten, čo vyhadzuje do kríkov sumčeka amerického len preto, že mu okusuje jeho nástrahy určené pre kapra, ktorého keď chytí, i tak nepustí späť do vody, ale si ho nacpe doma do mrazáku a keď už má mrazák plný, obieha susedov, ktorým nanucuje rybu, len aby ju nemusel vyhodiť, preto že už naozaj s ňou nemá čo urobiť.
Pri tejto úvahe nejdem až do takých extrémov, kde niektorí „rybári“ lovia ryby vyslovene na „biznis“ a predajú v krčme každú šupinu, len aby mali za čo chľastať.


No a na úplný koniec mojej úvahy prezradím, že som si tohto metrového krásavca ponechal. Po zvážení doma mal 12,5Kg a verte, či neverte, počas víkendu sme ho zjedli celého, takže ani kúsok neskončil v mrazáku.
Je ľahké vynášať súd nad človekom, kde sa na fotku dostane kúsok úlovkovej sieťky a označiť ho preto za mäsiara. Čo sa tak pred naším verdiktom informovať na okolnosti lovu, či iné záležitosti a až potom vyniesť súd. Alebo je to až moc zložité a je pre nás jednoduchšie kliknúť na „nepáči“ a pritom sám tŕpnuť, či niekto iný neobjaví našu vlastnú fotku s inou rybou, ktorú sme si od vody tiež zobrali, alebo nespomenie v nejakej diskusii, že veď aj „ty“ si minule zobral 5 kilového kapra.
Lov systémom chyť a pusť je fajn pre človeka, ktorý ryby neje, ale šport ako taký ho baví a fascinuje. Je to krásny pocit darovať niekomu život a pustiť ho na slobodu. Ale nezabúdajme prosím, že každý rybár má právo odniesť si od vody určité množstvo rýb. Bolo by choré, aby sme sa my slušní rybári museli báť zobrať si od vody pár kúskov, len aby sme nedostali nálepku „mäsiar“.