Pstruhy na kameni

Dnes, kedy už poznám svoje udice a miesta lovu aj so zatvorenými očami, často spomínam na svoje rybárske začiatky.

Keď som bol ešte chlapec, chodieval som k starým rodičom na rybačku. Najskôr so starým otcom. Neskôr najradšej sám, už som nepotreboval spoločníka. Rybačka to bolo vždy iba medzi mnou a rybou. Na život a na smrť. Málokedy sa nado mnou ryby zľutovali a málokedy som sa zľutoval nad nimi. Ja som mal síce udicu s ostrým háčikom, ale ryby mali inštinkt a pud sebazáchovy. Boli sme hráči s rovnakou šancou. Rybačka bola jediný spôsob ako si dokázať, že aj ja, dvanásťročný chlapec budem raz mocný chlap.


Domček po starých rodičoch som po ich odchode na večnosť zdedil ja. V malej izbičke s okienkom na riečku bola na stene zavesená udica. Malý hnedý prút, na ňom navijak z ktorého sa ťahal cez očká silon. Ryby som nechytal pätnásť rokov. Možno som si chcel dokázať, že viem narábať s tým nástrojom, možno som chcel iba loviť. Po dlhých rokoch len ja a ryba. Vzal som udicu do ruky a vyrazil k riečke.

Pod kameňmi som našiel dážďovky a uložil som ich do prázdnej škatuľky od zápaliek. Vybral som sa vyššie ku kamennému korytu. Pstruhy majú rady bystrú sčerenú vodu. Koryto nebolo plné. Vyzul som si topánky a šnúrkami priviazal o opasok. Kráčal som po kameňoch, preliezal kmene starých vŕb a chytal. Nič, rybu som nechytil. Žiaden záber, po pstruhoch ani stopa. Riečka bola prázdna. Rybári sem nechodili, videl by som ich odtlačky čižiem, pretože k vode som sa musel prekliesniť cez metrovú žihľavu. Boli tam spenené spády cez ktoré sa voda valila rovnomerne. Lepšie miesto pre rybačku som ani nevedel predstaviť. Určite som nebol majstrom v chytaní rýb, ale keby bol v riečke život už by som ho zacítil. Plavák sa niesol po hladine rovnomerne, a ak sa ponoril tak len vtedy, keď háčik narazil na potopený konár alebo koreň. Napriek neúspechu som znova zacítil radosť, ktorú som ovoniaval prvý raz ako chlapec. A takmer som na ňu zabudol.

Stále nič. Zakvačil som háčik na očko udice a navijakom napol vlasec. Zmieril som sa s osudom a hľadal som iné miesto na lov.
Riečka sa predo mnou rozdvojila. Naľavo sa tiahla do doliny a ešte ďalej. Ale druhé rameno sa zahryzávalo do hory, strácalo sa v nej a vtesnávalo do tvrdej skaly. Zabočil som. Riečka tu bola menšia, voda padala z výšky a špliechala na listy stromov. Tam vyššie sa vodopád skončí, dúfal som. Šplhal som po rozmočenom svahu, ale zavadzala mi udica. Stúpal som takmer kolmo, trpezlivosť so mal už len na pár metrov, ale ryby som mal pevne v mysli. Konečne som si našiel pevnejšie miesto, zo zápalkovej škatuľky vybral dážďovku a napichol ju na háčik. Uvoľnil som vlasec, rozhojdal plavák a nehlučne posadil na hladinu. Olovko čľuplo, veľké kruhy sa priblížili ku mne. Plavák sa usadil a v slabom prúde sa nebadane poddával riečke. Zrazu popod hladinu preletel tieň. Pstruh. Potom druhý raz. Plavák prudko skočil a zmizol niekde na dne. Udica sa napla v prudkom zábere, navijak sa zasekol. Vlasec sa roztiahol a zaznel tichý nárek silónu, ktorému udávala tóny na druhom konci. Uvoľnil som ho aby nepraskol. Ryba sa otočila ku mne, navijak namotával neviditeľné lanko. Pstruh začal opäť ťahať. Odistil som udicu a silón padol do vody. Ryba strácala sily. Vtedy som prútom prudko trhol. Vlasec vystrelil do vzduchu a za ním súvislá farebná stena vody. Navijak bzučal, stíchol a znova sa rozozvučal. Vtedy sa pstruh vynoril prvýkrát, šupiny sa rozfŕkli do vzduchu a chvost pleskol na plytčine. Vytiahol som ho, bol veľký. Celý žltý s červenými bodkami. Pozeral na mňa unavenými očami, krvavé žiabre lapali po dychu.
Vybral som mu z papule háčik, z jelše som odlomil konárik ktorý sa na konci rozdvojoval. Tenkú vetvičku som pretiahol pstruhovi cez žiabre, ústami von a šnúrkou priviazal o opasok.

Voda bola tmavá, dno som nevidel. Skúšal som znova, a znova, vždy úspešne. Neviem ako dlho som šiel a ako ďaleko som zašiel, ale pstruhy ma bezhlavo ťahali niekde do tmy na konci doliny. Za pásom sa mi hompáľali ryby. Štyri veľké a tučné pokorené pstruhy. Bol som vyčerpaný, nohy som si necítil, ruky sa triasli kŕčovitým zovretím loveckého prúta. Pomaly so kráčal pri vode, potichu prekračoval suché konáre aby som nevyplašil ryby.


Roztrasenými rukami som vybral poslednú dážďovku. Bol som vzrušený, nedokázal som ju napichnúť, zmietala sa mi v dlani. Až na ani neviem koľký pokus som bol úspešný. Uvoľnil som vlasec a hodil doprostred vodnej tmy. Čakal som. Voda sa zavlnila, ryba mi takmer vytrhla udicu. Navijak som musel odistiť, inak by ho ryba odtrhla z udice. Silon sa pretrhol a napätie ktoré ma vo zostalo ma vtiahlo do vody. Nastal teraz môj zápas o život. Zo všetkých síl som sa dostal na breh.

Keď som sa vracal, zbadal som na veľkom buku ktorý čnel nad riečkou bociana. Bol to čierny bocian, samotár. Aj keď som ho predtým nezbadal vedel som že ma mal stále na očiach. Odviazal som ulovené pstruhy z opaska a položil na kameň.

Do domčeka starkých som prišiel unavený a celý mokrý. Pri stole v kuchyni sedela manželka.
- Si dobrý rybár, ale bol si dlho preč.
- Tu nablízku ryby nie sú.
- Už dávno nie. Že vraj ich kynožia premnožené bociany a kormorány.
- Možno je to len povesť, možno reči.