Vyhnanie z raja

4.4.2008 - Peter Klenovský

      Rybárom som už zopár rokov. Ako sa vraví, že zvyk je železná košeľa, tak pre mňa to platilo dvojnásobne. Možno to poznáte aj vy. Máte obľúbené miesto, ktoré máte dokonale „prečítané“. Od hĺbky vody, zloženia dna, počtu a rozloženia prekážok vo vode možno poznáte aj počet kameňov na brehu. Rybačka na takomto mieste sa postupne za tie roky stáva rituálom. Veci, ktoré robíte po príchode sú automatické a dovolím si tvrdiť, že aj keby ste nahadzovali so zaviazanými očami niekoľkokrát za sebou, tak isto trafíte na to isté miesto. Aj ja osobne som mal takých miest zopár a podľa chute som ich aj striedal. Jedným z dôvodov prečo som na ne chodil bol ten, že som mal vo vode svojich štamgastov, ktorým som vedel čo naservírovať a dokonca o ktorej hodine. Druhý a pre mňa tiež veľmi podstatný dôvod bol ten, že som tam mal absolútny kľud. Dokonca som zopár krát zažil, ako sa chodili pár metrov odo mňa napiť srnky. Poviete si raj na zemi?
      Plne s vami súhlasím.


      Postupne však začalo rybárov v materskej organizácii pribúdať. Už tušíte kam tým mierim? Určite áno. Vôd nám ani v dnešnej dobe nepribúda, ale skôr ubúda. Z toho je viac než jasne, že sa tam musíme nejako potlačiť. To potlačenie sa nie je až taký problém. Veď ako sa vraví dobrých ľudí sa všade veľa vojde. Postupne však z pohľadu na breh na ktorom ste mali spočítané aj tie kamene zisťujete mnohé veci ako napr: že sused čo bol pri vode pred vami vyfajčil dve škatuľky cigariet, má rád nielen jeden nemenovaný nápoj (keď ju miluješ nie je čo riešiť), ale aj plechovkové pivo. Radšej tu nebudem rozoberať, čo by som zistil keby som si šiel zaplávať. Už mi začínajú byť smiešne aj tie srny. Zostáva mi len dúfať, že si našli nejaký iný zdroj pitnej vody. Pomaly som sa už začínam aj ja cítiť ako ony. S tým rozdielom, že ja som na tom lepšie a nie som na rybníku závislí, ako na zdroji pitnej vody. Ja som na vode závislí iným spôsobom je to pre mňa relax e a nezabudnuteľne trávenie voľného času. Začal som teda chodiť na zvyšné nepoškvrnené miesta. Postupne by som však tieto mohol kľudne nazvať 101 dalmatíncov. Až teraz si uvedomujem, že už vtedy boli rybári s mottom chyť a pusť. Avšak u nich sa to netýkalo rýb, ale všetkých vecí. Prepáčte za možno tvrdé slová, ale čo chytili do paprče, tak to aj pustili a bolo im jedno kde. K môjmu rituálu pribudol ešte jeden. Skôr ako som chcel začať chytať, tak som si musel miesto upratať. Kľudne to môžem nazvať, že som šiel z práce do práce. Relax bol už len to, že som si konečne sadol na stoličku a nemusel som ani nahodiť. Zistil som, že keď nie som lenivý na tieto veci, tak nemusím byť lenivý ani na hľadanie vody, ktorá ešte nie je tak zasiahnutá rybárskym tlakom. Nemôžem a ani nechcem tvrdiť, že všetci rybári sú bordelári a kde im čo odpadne z rúk aj nechajú. Boli a sú stále miesta kde si dobre zachytám aj teraz, ale stále mám na mysli, čo ak je voda, kde skoro nikto nechodí. Začal som chodiť po okolitých miestnych vodách. Keby som ich mal ohodnotiť na stupnici od jedna po desať, tak jednotku by som nemohol dať žiadnej. Jednotka už dávno zanikla a na stupnici sa výrazne posunula dozadu. Zvykol som si na to a chytal som ako všetci ostatní okolo mňa. To, že niekto hádzal cez moje silóny ma už nevedelo rozčúliť. Iba som sa pousmial a s úsmevom na tvári skonštatoval: „Sused je to v pohode, veď aj tak neberú.“ V mysli mi však prebehlo: “Bodaj by aj brali, keď tam maximálne nabité kŕmítko buchne každých pätnásť minút.“ Dokonca nemusím pozerať ani na hodinky a viem podľa počtu úderov na hladinu, že už chytám dve hodiny. :-)
      Zanevrel som na stojatú vodu a začal som sa venovať len tečúcej. Na jar je síce aj tam citeľný tlak, ale to len dovtedy kým sa neotvoria stojaté vody. Tradične si idú rybári nachytať násadu, ktorú nestihli vyčistiť cez jeseň a miernu zimu. Z rybníkov sa postupne stáva komercia a na jazýčkoch váh sa na jednej strane vyrovnáva cena papierov s kilogramami ulovených rýb. Také malé Bodíky, ale s tým rozdielom, že títo lovci majú na to majú papiere. Nie som vegetarián ani vegán, ale všetko treba s mierou. Na tečúcej vode tak zostávajú tzv. pôžitkári, ktorí sa nehrnú za kilogramami rybacieho mäsa. Sú to rybári pre ktorých má zážitok a fotografia v albume oveľa väčšiu hodnotu.

      Možno by som sa na stojaté vody pozeral týmto pohľadom dodnes, keby som nespoznal vodu, ktorú môžem smelo označiť číslom JEDEN. Ale to už je na iný príbeh. No čo máte aj vy svoje kúsky raja? Ak áno, nedajte si ich vziať. Nemusia to byť vždy len rampy a hlúpe vyhlášky, ktoré nám vodu berú.