Ako som nechytil amura 2

21.4.2016 - hunter

Celú noc som bol napnutý ako struna, no v konečnom dôsledku ma nielenže nenavštívil žiadny amur, nemal som ani záber a od Mexičanov som sa dočkal ignorácie. Koniec koncov mohol som byť rád, že som nemusel dokupovať žiadnu výbavu alebo v tom horšom prípade vyhľadať lekára. Na počudovanie ma tento amurí neúspech stále neodrádzal. Prečítal som ďalšie kvantá článkov, hľadal som podvodné videá ako vlastne amur prijíma potravu, ale ako som už v prvej časti naznačil, nebolo mi to nič platné. Prelom augusta a septembra sa tak u mňa niesol v znamení experimentovania s nástrahami, miestami a taktiež v myslení.

Zmena myslenia

Traduje sa, že ak človek veľmi tlačí na pílu, tak to veľmi často končí neúspechom. Rozhodol som sa teda trochu viac zamerať na kaprov a prestať všetko smerovať na amura. „Veď možno práve takáto zmena prinesie amura“ vravím si. Pozorujete tú „zmenu“ myslenia? Chcel som sa zamerať viac na kaprov, aby som chytil amura. Takže v konečnom dôsledku som nič nezmenil, len v priebehu lovu sa tváril, že ma amury nezaujímajú. „Veď oni to možno vycítia a nejaký sa chytí,“ naivne som si nahováral. Vtedajší stav mojej mysle sa možno dal už nazvať aj diagnózou. Čo sa týka nástrah, tak som si zadovážil tygrí orech a guličky od nemenovanej značky, ktoré údajne obsahovali ingredienciu lákajúcu amury. Po fiasku, ktoré zaznamenali všetky druhy mojich háčikov, čo som mal v zásobe, som si od rovnakej nemenovanej značky vybral háky veľkosti č.8 s tenkým drôtikom. Hovorím si: „Mohli by sa ľahšie zapichnúť aj bez brutálneho záseku.“

Boillies vs. Kukurica

Presne 1.septembra som sa vrátil na moje osvedčené miesto, kde minimálne tí kapríci boli a ani tak často z háčika nepadali, a to bolo presne to, čo som po návrate z Mexika potreboval. Nové háčiky sa vynímali na konci oboch montáži, avšak dnešná noc sa mala niesť v znamení súboja kukurice a guličiek. A treba povedať, že súboj to bol vyrovnaný. Však posúďte sami! Hneď po príchode som sa potešil, pretože v časti, kde som chytal nebola ani noha. Moje nádeje sa začali napĺňať už hodinu pred polnocou, kedy sa na kukuričku podaril krásny lysák vážiaci 6,5kg.

Lysak 69 cm

Hodinu po polnoci prichádza druhý záber. Zasekávam a cítim na prúte nezvykle slabú váhu, ktorá je sprevádzaná divokými výpadmi. Išlo o typického šupinatého násaďáka, ktorý bol suverénne najmenším kaprom, ktorého som na tomto mieste za celé leto ulovil. Meral zhruba 45cm. Bol však prvým kaprom na guličky. „Aká irónia“ vravím si. Štvrtá hodina ranná riadne zamiešala kartami. Najprv ma prebudil záber na jednom z prútov a ako ho tak beriem do rúk s úmyslom, že zaseknem, rozbieha sa prút druhý. Samozrejme môj prvý dojem bol: “Určite mi zašla ryba do druhého prútu“, ale po uplynutí niekoľkých sekúnd, kedy signalizátor stále jačal mi to už dochádza. Ryba bude aj na druhom prúte. „Čo teraz ?!“ V momente pokladám prvý prút, zapínam baitrunner a zasekávam druhý. Otváram na navijaku preklápač a pokladám ho do vidličky. Vraciam sa k prvému prútu. Súboj sa snažím urýchliť a darí sa mi to. Po chvíli je pekný šupík v podberáku. Podberák aj s kaprom nechávam v plytkej vode pri brehu a staviam sa na rukoväť, pričom beriem opäť do rúk prút č.2. Cítim, že ryba v niečom väzí, rozhodujem sa teda opäť otvoriť preklápač a venovať sa kamošovi v podberáku. „Cvak, cvak a už upaľuje naspäť. Po tretíkrát nastupuje na scénu prút č.2. V prvej chvíli neviem s rybou pohnúť, no po pár sekundách však už síce sťažka, ale navíjam prvé metre. Každým otočením kľučky sa to zlepšuje, ale ryba sa mi zdá hrozne ťažká oproti prvej, ktorá mala 8kg. Súboj je podstatne dlhší ako ten prvý, nakoniec však kapra podoberám. Po nasmerovaní čelovky na dno podberáku prekvapene sledujem vrtiaceho sa 6kiláča. Nejako mi to nedávalo celé zmysel. Buď to mal kapor silu ako kôň, alebo ja som bol vyčerpaný, alebo jednoducho neviem. Každopádne všetko dopadlo v poriadku a mne to nedáva zmysel doteraz. Obaja kapríci však odplávali bez újmy, nepočítajúc vpich po háčiku.

S východom slnka som ešte plný očakávania. Namiesto záberu však prichádza návšteva. Postarší pán okolo 50ky bol prvým návštevníkom, odkedy som sem začal chodiť. Po otázke “Bolo dačo?“ a mojej odpovedi “Nič“ sa ujo zahľadel na moje prúty. Jeho pohľad následne skĺzol na vlasce a postupoval v ich smere až kým sa nestratili pod hladinou a hneď z neho vyhŕkla otázka: „Ty sem asi nechodíš často, že?! To musíš hádzať úplne inam!" Pričom mi vysvetľuje, kamže to mám hádzať. Ukazuje na strom na protiľahlej strane presne oproti mne a že zhruba do 60metrovej vzdialenosti. V duchu sa smejem popod fúzy a zároveň sa pýtam: “ Vy sem chodíte často? “, odpovedá mi „Ja na toto miesto chodím už 40 rokov“. A aké z toho plynie ponaučenie? Možno keby som to skúsil hodiť tam, kde mi bolo pradené, tak by sa tento článok volal inak. Keby,keby...

Zápis zo stretnutia

Kukurica 2:2 Boillies

4 gólové šance = 4 góly

Čas: 23:00 strelec: 3x kukurica s penou; asistencia: lysec 69cm a 6,5kg. Stav: kukurica 1:0 boillies.

Čas: 1:00 strelec: 1x boilies s penou; asistencia: šupináč 45cm a 1,5kg Stav: kukurica 1:1 boillies.

Čas: 4:00 strelec: 1x boilies s penou; asistencia: šupináč 83cm a 8kg Stav: kukurica 1:2 boillies.

Čas: 4:00 strelec: 3x kukurica s penou; asistencia: šupináč 73cm a 6kg. Stav: kukurica 2:2 boillies

Pseudokaprári, ďakujem!

„Mierne rozčarovanie“ by bolo tým správnym slovným spojením, ktoré by charakterizovalo moje rozpoloženie po poslednej rybačke. Nedarilo sa mi v ničom, pršalo, rozbaľoval som sa za tmy, odtrhol som montáž pri prvom nahodení a čerešničku na torte predstavovala celá rybačka bez záberu. Dôveru v moje miestečko som napriek tomu nestrácal. Osud však určil inak resp. pseudokaprári z náprotivnej strany, tak určili. O pár dní nastal zase rybársky čas a ja sa blížim k svojmu miestečku. Po zložení všetkých harabúrd na zem, spokojne otváram obal na prúty. Vyťahujem z neho podberák, ktorý rozkladám vždy ako prvý. Po zaklapnutí ramien však moje oči priamo predo mnou zbystrili zhruba v 20metrovej vzdialenosti od brehu, podlhovastú vec trčiacu nad hladinou. Rapídny nárast hladiny adrenalínu spojený s odnášaním všetkých vecí naspäť, sprevádza ešte kopa vulgarizmov na adresu pseudokaprára. Tento tiežrybár sa rozhodol osadiť svoj tyčovku takmer až na druhý breh. Premýšľam teda, kde sa teraz rozložím. Pochodujem smerom k poloostrovu a o niekoľko minút stojím už na jeho špici. Ocitávam sa v nemom úžase, keď vidím sotva 5 metrov od brehu tyčovku. Adrenalín sa tentokrát už vyplavuje na povrch, ukazujem prostredník a nadávam na protiľahlú stranu. Dúfam, že dotyčný sa v tej chvíli aspoň pozeral cez ďalekohľad. „Čo teraz, aký bude plán C?“ Prepotený z prenášania vecí a s blížiacim sa západom slnka sa rozhodujem pre úplný roh vodnej plochy. V tejto úzkej časti je už zbytočné zavážať a chytať 10 metrov od brehu už nebude podľa mojich predpokladov dostatočne sexy pre miestnych pseudokaprárov. Môj predpoklad sa napĺňa a ja sa konečne môžem vybaliť. Po chvíli som pripravený, len teraz ešte rozhodnúť kam to pošlem, keďže som tu ešte predtým nechytal. Vyskúšal som pár náhodení na nečisto, pričom som počítal v duchu sekundy pokým dopadne olovo na dno a následne skúšal popoťahovat pár metrov po dne, či sa montáž nebude o niečo zachytávať. Samozrejme pre tieto prípady mam v zásobe staré nadväzce, ktoré používam ako pokusných králikov. Celkom ma prekvapil pás hlbokej vody hneď v blízkosti brehu. Prvý prút s guličkou na konci, posielam doľava pozdĺž brehu. Druhý s kukuricou pod prevísajúci konár napravo, kde som našiel najhlbšie miesto. Predpoveď hlásila nejaké prehánky, ale to čo sa blížilo nevyzeralo len na prehánku. Z diaľky sa ozývalo hrmenie sprevádzané bleskami, ktorým robil vietor pri vode akéhosi predskokana pred koncertom, ktorý sa ku mne blížil. Ja som sa zatiaľ nepokojne prevaľoval v spacáku a každých 5 minút kontroloval radarové snímky, aby som vedel ktorým smerom sa táto „prehánka“ vyberie. Bolo 9 hodín večer, slnko definitívne zapadlo, vietor stále silnel a prvé kvapky začali dopadať na strechu môjho prístrešku. Problém, ktorý sa začal javiť ako dosť zásadný spočíval v mojom prístrešku, ktorý nemal prednú stenu. Určite si to viete predstaviť, čo sa dialo keď mi vietor začal viať priamo do tváre. Začal som otáčať prístrešok chrbtom k vetru, ako keď sa slnečnica otáča za slnkom. Po dvoch presunoch ma to prestalo baviť, pretože som akurát viac mokol. Vytiahnuť a znova zapichnúť 6 kolíkov do kamenistého brehu nie je sranda, ktorá zaberie pár sekúnd. Problém nakoniec riešim svojsky, tým že som sa zabalil aj so spacákom do rozmerného ponča s odhodlaním, že takto prečkám túto „prehánku“. Zhruba o 10. večer počujem pípnutie. „Ryby teraz na to naozaj nie je vhodná doba“ nervózne im odkazujem. Vzápätí nasleduje ďalšie pípnutie „Fakt teraz nie!“. Ryba alebo čokoľvek, čo to bolo sa nado mnou zľutovalo, takže som nemusel počas tej najväčšej búrky vyliezať. Za ďalšiu hodinu v priebehu, ktorej som zaspal ma budí záber na ľavý prút. Zo spacáku vyskakujem už len za mierneho mrholenia. Gulička zachutila pekne stavanému šupíkovi, ktorý meria 74cm a váži 7kg. Ako ho púšťam, tak dážď opäť silnie, tentokrát už ale bez bleskov.

74 cm 7 kg

Nasleduje 5 daždivých hodín počas, ktorých to ani nepíplo. Ráno o 4. sa konečne ozýva prút s kukuricou, ale vyťahujem len malého pleskáča. Rozhodujem sa dať namiesto kukurice po prvýkrát šancu tygriemu orechu. Oriešok však záber nepriniesol, no o 6. ráno kontruje opäť gulička. Po chvíľke sa mi ježí na podložke ešte lepšie stavaný šupík, než ten nočný. Je síce o 2 centimetre kratší ako prvý, ale váži rovnako, teda 7kg. V nasledujúcich 2 hodinách sa už nič neudialo a ja sa balím s pocitom, že sa chcem nabudúce na toto miesto vrátiť. Ďakujem Vám pseudokaprári za to, že ste mi rozšírili obzor!

72 cm 7 kg

Nové miesto

Netrvalo to ani 48 hodín a plný entuziazmu nahadzujem na novom mieste oba prúty. Tentokrát už visia guličky na konci oboch montáži. Z počiatočnej zmeny myslenia, ktorou som chcel obalamutiť amurov, vznikol reálny úmysel chytiť kapra. Vlasce zasvišťali na rovnaké miesta, ako minule. Uvidíme teda, či naposledy boli guličky práve tým rozhodujúcim faktorom pre úspech alebo skôr to bolo miestom. Moja averzia voči guličkám jasne favorizovala miesto. A ryby mi hneď od začiatku dávali za pravdu. Prvý záber prišiel zhruba okolo 10 tej večer opäť na ľavý prút. Po zaseknutí a pomalých vlnivých pohyboch ryby, ktoré sa prenášali do mojich 2libroviek decentnými kopancami sa v mojej hlave ak tam nejaká sivá hmota bola, tak v tom momente sa zmenila na displej digitálnej váhy, na ktorej naskakovali čísla jedna radosť. Celý natešený sa po pár sekundách skláňam pre podberák a idem po kolena do vody, všetko drží, pomaly rybu priťahujem k brehu. V momente mi však narovnaný prút naznačuje: „Kamarát, keď prídeš domov poohliadni sa po iných háčikoch“. Značne sklamaný nahadzujem opäť guličku na osvedčené miesto. Po pár hodinách sa ozýva rovnaký prút. Háčik v tomto prípade sedel, takže ešte ho úplne nezatracujem. Sedem kilo živej váhy, pomaly mizne vo svetle čelovky a všetko nahadzujem opäť na miesto, ktoré sa javí veľmi plodne.

74 cm 7 kg

Pred východom slnka sa občasnými pípnutiami pripomína pravý prút. Pípanie začína byť intenzívnejšie, tak to riešim zásekom a pleskáčik po krátkej prehliadke brehov svojho domova, pláva naspäť. Identická montáž letí na identické miesto. V priebehu polhodiny sa scenár opakuje a ja opäť púšťam slizkého dorastenca. Slnko sa pomaly začalo predierať cez horizont a spolu s oparom nad hladinou vytváralo nádhernú scenériu. Pri mojej pravej montáži majú asi posedenie biele ryby, čoho je dôkazom asi 35cm karas. Potom ako sa slnko predralo na oblohu, zhon ustal a ja si užívam pohľad na rybárika ako využíva strechu môjho prístrešku na kamikadze nálety s cieľom uloviť malé rybičky.

Rybarik

Veľká škoda je, že som nemal k dispozícii lepší foťák, ktorý by som asi aj tak nemal šancu vytiahnuť, keďže jediné fotky, ktoré sa mi „podarili“, vznikli tak, že som pol minúty nedýchal a plíživými pohybmi rukou sa načahoval pre mobil a rovnakými pohybmi som ho postavil do polohy, kedy som bol schopný spraviť pár záberov pochybnej kvality. Toto divadlo trvalo zhruba polhodinu počas, ktorej oblaky stihli kompletne pokryť jasnú rannú oblohu a začalo sa schyľovať k dažďu. Vedel som, že to je jedna z mojich posledných rybačiek v roku, tak som si ešte vylihoval a vyplatilo sa. Pred 9. hodinou rannou sa rozbehol ľavý prút a nebol to ani pleskáč ani karas, ale 70cm nižší kaprík. Po pustení sa začínam baliť, pretože počas fotenia začali padať prvé kvapky. Doma po nahodení fotiek do počítača sa smejem sám zo seba, pretože na fotke mám vytočený krk a pozerám do zeme ako pseudokaprár.

70 cm

Miestny mohykán

Do polovice septembra, kedy som viac menej plánoval ukončiť moju sezónu, som podnikol ešte 3 vychádzky. Moje sebavedomie, ktoré tkvelo v tom, že som aspoň miestnym kaprom prešiel cez rozum však bolo kompletne zrazené ku dnu. Počas 2 rybačiek, kedy som navštívil 2 osvedčené miesta, na ktorých ako som popisoval v článkoch sa mi podarilo na moje pomery slušne zachytať, som nezaznamenal ani záber. Na tretiu rybačku som zvolil iné miesto, na ktorom som ešte nechytal. Celkom mi dalo zabrať kým som sa k nemu dostal, viedla k nemu totiž poriadna džungľa, no aj tu som skončil bez záberu. V posledné ráno mojej sezóny sa so mnou prišiel rozlúčiť miestny mohykán, teda aspoň tak pôsobil. Vždy ma fascinoval orlí zrak rybárov, ktorí vo svojich článkoch prezentujú reči typu: „Najprv som pozoroval vodu a po chvíli som zahliadol v 100 metrovej vzdialenosti prevaliť sa obrovského kapra.“ Konečne po rokoch rybárčenia sa môžem takýmto výplodom pochváliť aj ja. S tým rozdielom, že to nebolo v 100metrovej, ale zhruba v 3metrovej vzdialenosti od brehu za krásneho slnečného rána rovno pred mojimi prútami, kde sa vynorila obrovská kapria hlava. A ja som zakončil sezónu slovami „To si snáď zo mňa robíš prdel“. Ja len dúfam, že na konci budúcej sezóny budem môcť napísať článok s názvom „Ako som chytil amura“.