Predvojnový sumec

- rozbora

Bolo leto minulého storočia. V obci Šarlušky – Kajsa, dnes Lužianky(cez ktorú preteká rieka Nitra) boli kalendáre otvorené na strane - sobota, 26 august 1939. V ten horúci deň bola celá obec na nohách. Dôvodom zhluku všetkých obyvateľov na ceste pri železničnej stanici bol trofejný sumec, dĺžky 210 cm o váhe 91 kg. Toto rybie monštrum s obrovskou papuľou viezol na drevenom vozíku miestny občan, no v prvom rade rybár, pán Herbanský. Ryba bola taká veľká, že jej dlhý chvost zametal prašnú cestu. Okolo vozíka na kamennej ceste sa tlačili dospelí, medzi ktorými sa vynímal v parádnej čiapke prednosta miestnej železničnej stanice. Ale aj malé deti, ktoré od vozíka odháňali matky s predstavou, že ten rybí obor by ich mohol, hoci už nebol medzi živými posmrtným kŕčom švacnúc chvostom.



To, že on, zamestnanec železnice lapil kapitálneho sumca v rieke Nitra o šírke menej ako dvadsať metrov a hĺbke v sparnom lete sotva dva metre už vieme. Nevieme však, ako k tejto udalosti vlastne došlo. Možno to bolo takto...

„Márišku šaštínsku! Už som minul kopu peňazí na nákup veľkej siete a kladky na jej ťahanie z vody. Chýba mi iba dostať tú potvoru. Najmä pre to, aby som nebol chlapom v dedine na posmech. Že pravidelne pláva proti prúdu k miestu kde sa riečka Radošinka vlieva do rieky už viem. Aj čas poznám, skoro ráno. No nič. Musím ho dostať aj keby rodina hladovala. Ešte šťastie že robím na zmeny na dráhe a môžem byť počas voľna pri rieke vo dne aj v noci“. Hovoril si vždy, keď sa chystal k rieke v časti obce zvanej Kajsa.

V tých časoch bolo chytanie rýb do sietí na riekach povolené. Vždy po každom vytiahnutí siete všetky väčšie chytené ryby nechal na brehu a malé vrátil späť do rieky. Deti, ktoré sa neďaleko hojdali na lane upevnenom na konári mohutnej jelši a skákali do vody si ich vždy rozchytali. On si ryby nebral. Nechcel uraziť šťastie malými rybami, všetky výlovy pokladal za prípravu na vytiahnutie kapitálnej ryby. Jeho početné návštevy pri rieke a čakanie na obra sumca hýbali celou dedinou. Chlapi v hostinci U Štefina uzatvárali stávky na to, či sa mu to podarí a aký veľký sumec to bude. Väčšinou padali tipy do dĺžky od 1 do 1,5 metra. Tip robotníka ktorý pracoval na úprave brehov rieky, bývajúci v neďalekých, že bude mať viac ako 1,5 metra, vyvolal mohutný smiech.

„Už som z toho nervózny. Aby mi prišlo šťastie a sila, bol som sa v meste dotknúť aj kamenného obra Corgoňa, ktorý svojou silou ochránil Nitru pred vpádom Turkov. Sieť som nadstavil na takú šírku, aby zabrala celú rieku od brehu do brehu. Čo keď cíti nebezpečenstvo a obopláva ju práve pri brehu? Dnes ráno som cítil, že v sieti je zamotaná veľká ryba ! Laná na okraji boli ponorené viac do vody ako inokedy. Aj kladka pri vyťahovaní išla ťažko a kvílila ako prasa pri porážke. Deti, ktorí práve kosili ďatelinu na hrádzi sa na nepríjemný zvuk zhŕkli okolo mňa. Tí nedočkavejší sa rozbehli do dediny a krikom oznamovali, že som chytil niečo veľké. Niekoľko dospelých uverilo a prišli sa osobne pozrieť ako sa namáham s vyťahovaním siete. Keď však v sieti uvideli kmeň stromu, ktorý sa zrejme plavil na dne rieky, prepukli v hurónsky smiech. Po jeho vyslobodení zo siete som sa zapovedal, že sa na rybu ktorá mi nedávala spávať nechám tak. Nebudem v dedine na posmech. Ale ešte raz, zajtra ráno to skúsim naposledy“.

Tých skorých rán pri vode bolo v sparnom auguste ešte niekoľko. Mnohé rodiny si mohli pochutnať na jalcoch, kaproch, šťukách, ale aj na sumčekoch, ktorí mohli byť vnukmi toho, na ktorého náš rybár čakal. Domáci mu dali aj názov. Sumec kráľovský.

Písal sa však rok 1939 a králi už neboli. Akurát ten jeden si ešte vychutnával svoje dominantné postavenie v rieke. Ale ako sa hovorí – Na každého raz príde – mal aj kráľovský sumec svoje dni panovania spočítané.

„Bolo sparné sobotňajšie ráno. K rieke som prišiel o štvrtej, natiahol sieť a pri speve prebúdzajúcich vtákov som si sadol, opretý chrbtom o jelšu. Snažil som sa premôcť driemoty a ostro sledovať pohyb siete. Prúd rieky bol mierny, búrka už dlhšie na okolí nebola, koryto rieky bolo bez väčších konárov. Moju pohodu prerušoval iba kikiríkanie kohútov a špľachot ondatier, ktoré mali svoje diery v brehu priamo pri mojom posede. Práve na kostolnej veži odbilo šiestu hodinu, keď sa siať začala triasť a silno napínať. Súčasne sieť začala plávať oproti prúdu a naopak. Je to ryba! Vyskočil som na nohy, priviazal sa lanom o strom, natiahol som si zimné kožené rukavice začal som pomaly natáčať kladku tak, aby sa sieť nepretrhla. Neviem koľko času som sa s ňou mocoval. Celý spotený s rukami do ktorých ma chytali kŕče sa mi podarilo sieť vytiahnuť. Bol pohľad pre bohov ! V nej už dožíval svoj určite dlhý život obrovský sumec. V prvom momente doľahla na mňa únava, ale aj ľútosť nad krásnym rybím obrom.

Aj by som ho pustil späť do rieky, ale nevedel som ako ho dostať naspäť. S týmto problémom mi poradil porazený protivník. Odišiel do svojho sumčieho nebíčka“.



Po správe, že kráľovský sumec je chytený, sa mnohí vybrali k rieke pozrieť sa na úlovok, no najmä pomôcť naložiť sumca na drevený vozík ktorý pripomínal máre. Prvá zastávka bola na železničnej stanici, kde pán prednosta osobne zvážil a zmeral kapitálny a úctyhodný fúzatý úlovok – dĺžka 210 cm, váha 91,4 kg. Mohla sa začať oslavná jazda po obci, aby si každý mohol prezrieť rybu, tí odvážnejší aj dotknúť ryby, ktorú určite nemajú ani v putovnom cirkuse, ktorý každý rok na hody zavíta do obce. Obec sa stala popri novej rozšírenej a frekventovanej železničnej stanici, známa aj tým, že v ich katastri bol ulovený obrovský sumec.

Poznať to aj dnes, keď oba brehy rieky Nitra kde preteká Lužiankami sú priam obsypané rybármi.

Takže, priatelia rybári. Možno odsúdite kolegu z doby minulej, za smrť krásnej ryby. Napokon je to dnes v móde odsudzovať. Ale kto odsúdi tých, ktorí spôsobili, že z vody rieky Nitra zmizlo oveľa viac a určite aj trofejných rýb ako jeden sumec.

Z roka na rok je v nej menej rýb, ale nie zásluhou rybárov. Rieka a jej okolie sa zmenili na nepoznanie. Podmyté brehy s ovisnutými konármi, či popadanými stromami vo vode, ílovité a ostrovčeky, všetko je preč. Konanie človeka a ruka vodohospodára zaúradovali. Vypustil koryto, čo pričinením priehrad nie je problém. Ryby spláchlo ako v umývadle. Následne ťažké nákladiaky a píly dokonali dielo skazy. Rieka sa poddala. Už nadobro zmizli krásne zákutia pri koryte rieky, kde chytal aj náš rybár pred viac ako sedemdesiatimi rokmi.

Autor: rozbora - ®

Diskuse k článku (62 reakcí)

Přečteno: 14 494x
Průměrná známka: 1.14