Pani Milka bola pre nás, odrastených dedinských chlapcov, akýmsi fluidom, ku ktorému smerovali všetky naše túžby a predstavy o ženách.
Na okraji dediny, bližšie k rieke kúpila malú chatku a sotva niektorí z nás mal čoskoro väčšie želanie, ako prejsť bráničkou, odhrnúť záves z korálikov a vstúpiť do tajomného prítmia. V dedine ženy o nej hovorili, že jej slabosťou sú mladí chlapci, čím liali olej do aj tak už pekelne plápolajúceho ohňa našich nádejí. Všetkým chlapom na okolí jej tesné krátke šortky a priliehavé tričko riadne hýbalo žlčou. Niektorí po čase rozprávali o svojich zážitkoch v chatke. Pre nás mládencov to boli ohromujúce veci. Pani Milka bola otužilá, kúpala sa od skorej jari do neskorej jesene. Nás, ktorí sme boli pri rieke s udicami vo voľnom čase, nútila k tomu, aby sme liali vodu z pumpy a osmeľovali sa namočiť v aprílovej rieke. Rodičom, ktorí nás predtým ťažko dostávali k vedru s teplou vodou, to muselo byť čudné, ale usudzovali, že nasledujeme príklad skautov, ktorí občas táborili pri obci.
Napriek tomu, že ryby sa držali len nižšie v rieke, v hlbočinách, lovili sme najradšej blízko chaty pani Milky. Ale o ryby vôbec nešlo. Občas prišiel do chatky jej priateľ z mesta. Vtedy nebola s nami reč. Pociťovali sme k tomuto mužovi nenávisť spojenú s množstvom smelých plánov, ako ho raz a navždy dostať z chaty. Zmohli sme sa na ventilček kolesa škodovky. Ale od strachu sme si nedopriali potešenie pozerať, ako sa pachtí s pumpou.
V polovici júna sa pre rybárov otvárali rieky. V ten deň som nikdy pri vode nechýbal. Chytať v zakázanom čase malo svoje čaro, ale predsa len na kladenie nástrah na dravce, ktoré vyžaduje čas, trpezlivosť, priaznivý vietor a nádejnú vodu, nebolo ani pomyslenie. Porybný Gregor sliedil pri vode ako vydra. Už týždeň pred tým som mal v drevenej kanvičke ukrytej v potoku pod kameňom pár pekných hrúzikov a šikovného ostrieža. Namazal som osku navijaka, upevnil strunku jednoduchej brzdičky a poprezeral drôtené oká na bambusovom prúte. V škole som v ten deň nemal pokoja, a keď sa ukázalo, že pre dlhšiu poslednú hodinu z matematiky nestihnem popoludňajší vlak, nebola so mnou reč.
Domov som sa dostal až podvečer. V behu som niečo zhltol a už som uháňal k rieke, plný obáv, že mi niekto v hlbočine, kde som vedel o peknom dravcovi, bude mútiť vodu. Miesto bolo našťastie prázdne, po stopách v piesku ani chýru. Vybral som najväčšieho hrúzika, prešiel mu opatrne po chrbte, zastrčil pod kožu dvojháčik a nahodil do hlbočiny pod veľkými kameňmi. Čas plynul v kruhoch a vlnkách na hladine rieky, a stále nič. Dvakrát som rybku vymenil, skúsil aj olovko na dno. Zotmelo sa a rieku osvetľovali iba svetielka zo vzdialenej železničnej zastávky.
Prišla ticho. V medzere medzi vrbinkami sa zobliekla a vstúpila pomaly do vody. Chvíľku stála a všetko to bolo ako v jednom z mojich snov. Zohla sa a dlaňami si špliechala na telo vodu, osmeľovala sa, urobila dva či tri kroky, až mala vodu nad kolenami. Cítil som, že mi srdce bije ako kladivo, že to zaručene musí počuť, až ma z toho zaliala horúčava. Nakoniec si ešte pomyslí, že špehujem, a všetko bude stratené. Odrazu po rieke prišumel tichý hlas, šepot, a ja som sa presvedčil, že to zašpliechala ondatra medzi kameňmi. Ale hlas sa ozval znova, teraz už zreteľnejšie. Nebolo pochybnosti, že patril mne, pretože nik iný tu nebol, a ten hlas hovoril hebko, ale naliehavo: „Poď mi namydliť chrbát, chytro!“
Ilustrační fotografie
Vymotal som sa z vrbiny, meravé nohy ma neisto niesli, takže som stúpil do vody, až to čľaplo. Potom som sa ešte pošmykol na kameňoch, ale nakoniec som sa predsa len dopotkýnal. Stála ku mne chrbtom a ja som ešte nikdy nebol tak blízko ženy, ktorá nemala nič na sebe. Nedovolil som sa dotknúť sa jej, ale zašepkala: „Rukami, neboj sa, rukami.“ Musela cítiť, ako sa mi chvejú prsty. Vzala ma za jednu ruku a viedla ju do podpazušia, pomaly sa otáčala. Vtom sa to stalo. Spočiatku len krátko, nezreteľne, nesmelo, ale hneď jasne a dôrazne. Nebolo pochýb – ozval sa zvuk, ktorý zrýchli pulz každému rybárovi, siréna zvolávajúca všetky jeho myšlienky a zmysly do stavu úplného sústredenia. Inštinkty lovca odrazu prehlušili iné silné volanie prírody. Stŕpol som.
„No čo je, vari sa nebojíš?“ povedala trochu podráždene a chcela ma pritiahnuť k sebe. Ale to sa už brzda na bubienku hrkotala ako rapkáč a ja som bol bez potknutia sa v okamihu pri prúte. Jediným naučeným hmatom som uvoľnil brzdičku a navijak, aby ryba necítila nijaký odpor a nepustila korisť. Hneď som pocítil silný ťah a vedel som, že to bude kapitálny kus. Srdce mi búšilo ešte rýchlejšie. Len pomaly, stále som si pripomínal slová svôjho rybárskeho učiteľa uja Greguša. Šťuka chytí rybku spravidla od chvosta, stisne ju v papuli a o chvíľu pustí, aby si ju prehodila. Keď v tej chvíli sekneš, je zle. Tak už rybári prišli o veľa veľkých šťúk. Musíš čakať asi tak dlho, kým nevyfajčíš cigaretu.
„Ty si ale ťuťmák,“ povedala jedovato a tak hlasno, že to museli počuť rybári na druhom brehu, a úmyselne sa hodila do vody, aby bolo čo najviac hluku. Rýchlo som zasekol. Jej slová som nevnímal, pretože prút sa ohol takmer až po hladinu a ja som pocítil silný ťah. Nebola to bojovná ryba, neplávala k hladine, len využívala prúd opierajúci sa zo strany na stranu do svojho určite mohutného tela. A opäť mi zazneli ujove slová: „Trpezlivosť, chlapče, trpezlivosť, pekne zľahka ju premôž, potom pôjde sama, ako keby bola rada, že to má už za sebou…“
Ani neviem, kedy pani Milka odplávala, ani som si ju nevšimol. Trvalo to polhodinku, možno hodinu, pri takom vzrušení sa čas vytratí, ako keby vedel, že aj tak sa o ničom nerozhoduje. Kúsok po kúsku som ťahal rybu k brehu, napätý ako struna a pripravený hneď popustiť, keby sa vzoprela. Ale už toho mala dosť, vzdala sa a chvíľu už ležala na brehu. Iba teraz som stratil rozvahu a skočil k nej. V tom momente som vedel, že je to zubáč, rukou mi totiž prešla pálčivá bolesť. Tie jeho ostne sú riadne ostré a ako napustené žieravinou. Odrazu to zo mňa všetko padlo, musel som si sadnúť, aby som lapil dych. Tak sme tam odpočívali v tom mihotavom, od rieky odrazenom svetle. Ja celkom biely ako ten môj striebristý krásavec.
Mal vyše desať kíl a ja som bol takmer taký slávny ako ujo Greguš, keď chytil päťdesiatkilového sumca, ktorého keď cez dedinu viezol na vozíku, chvostom zametal cestu za ním. Vtedy sa ľudia báli vojsť do vody, a keď sa kúpali kone, mládenci pri brehu mlátili doskou do hladiny, aby tie obrie ryby odohnali. Na môjho zubáča sa prišla pozrieť skoro celá dedina.
Až o deň či dva, keď sa mi začali rovnať myšlienky, som si spomenul na iné udalosti toho večera. Najskôr iba slabučko, ale potom čoraz silnejšie som počul ono: „Ty si ale ťuťmák!“ Strpčovalo mi to každú spomienku, pretože som vedel, že takáto šanca sa ťažko vráti. Pravdepodobne budem zo všetkých chlapov jediný, ktorý nepozná vzrušujúce tajomstvo prítmia malej chatky.
Ujo Greguš vypreparoval hlavu, namiesto očí dal namaľované koráliky a na podložke vypálil neumelým písmom: Váh 10 kg 55 dkg. Doštičku s hlavou som zavesil na stenu oproti posteli, ale kedykoľvek som sa ta pozrel, ako keby som počul, že som ťuťmák. Dospel som k presvedčeniu, že som to dokonale zbabral a pripravil sa o zážitky, ktoré mi zubáč nemohol nahradiť, aj keby mal dvadsať kíl. Hlava putovala do komory a ja som chodil ako bez duše. Raz som pani Milku stretol, zostal som stáť ako obarený, sotva som sa zmohol na pozdrav. Ona iba vystrúhala grimasu, hodila hlavou a išla ďalej, ako keby som bol vzduch. Vtedy už som vedel, že je všetko načisto stratené a večer som si pod perinou utieral slzy bezmocnosti a zlosti.
Po rokoch som našiel hlavu v komore. Zaujala najčestnejšie miesto v mojej pracovni. Pripomínala mi vzrušujúce udalosti mládeneckých rokov. Vtedy som dávno vedel, že som nebol nijaký ťuťmák, ale z tých dvoch veľkých šancí júnového večera som si vybral tú správnu. Pretože takého zubáča sa málokomu podarí raz v živote uloviť, ale…
Saccon Carp
